|
|
Maďarská agrárna etnografia si na základe doteraz dosiahnutých výsledkov a z hľadiska metodologického prístupu vydobila v európskych pomeroch popredné miesto. Prostredníctvom jej nových výskumných metód spoznávame formy hospodárenia v ľudovom prostredí z nového pohľadu. Tieto metódy sa udomácnili v 80. rokoch 20. storočia a realizovali dokumentáciu roľníckych gazdovstiev v duchu výskumu, ktorého stredobodom bol vzťah výroby a spotreby. Výskumný program pod názvom Tradičné hospodárenie v Podunajskej nížine, ktorý skúmal predovšetkým javy charakteristické v období 1. polovice 20. storočia, sa realizoval od roku 1987 v obciach Kolárovo, Lelá, Trhová Hradská, Vlčany a Neded. Táto publikácia obsahuje výsledky etnologického výskumu v obciach Vlčany a Neded v rokoch 2000-2001.
I. Skúmané lokality
Pre tradičné hospodárenie obcí Vlčany a Neded bolo v minulosti charakteristické obrábanie pôdy a chov dobytka, pričom determinujúcu úlohu malo zeleninárstvo. V rámci prezentovania jednotlivých tém dokumentujeme výrobný a spotrebný proces miestneho hospodárstva v 1. polovici 20. storočia. V určitých prípadoch podávame obraz aj o stave v skorších obdobiach a poukazujeme na vývoj po roku 1945.
I. a Spoločenské pomery obcí Vlčany a Neded
Obidve obce počas uplynulých stáročí ležali na území Nitrianskej župy v bezprostrednom susedstve Bratislavskej a Komárňanskej župy. V historickom vývoji obcí, a tiež v jednotlivých odvetviach tradičného hospodárenia, priniesli udalosti 20. storočia veľké zmeny. V dôsledku politických a administratívnych zmien obidve obce v období od 1918-1938 patrili do zväzku Československej republiky a v období od 1938-1945 k Maďarsku. Od roku 1945 sa obce vyvíjajú ako súčasť československého, resp. slovenského štátneho útvaru. Obce ležiace v bezprostrednej blízkosti sú v súčasnosti teritoriálne zrastené.
Začiatkom 20. storočia vo Vlčanoch bývalo v 895 domoch 5386 ľudí, v Nedede v 825 domoch 4478 obyvateľov. Na základe výsledkov sčítania ľudu z roku 2001 Vlčany majú 3394 obyvateľov, Neded má 3177 obyvateľov. Do roku 1945 obyvatelia obidvoch obci boh madarskej národnosti az na malé výnimky. Na základe údajov z roku 2001 národnostné zloženie obyvateľstva vo Vlčanoch je nasledovné: obyvatelia národnosti maďarskej 72,42 %, slovenskej 25,45 %, českej 0,23 %, rómskej 1,70 %, inej 0,20 %, v Nedede obyvatelia národnosti maďarskej 62,39 %, slovenskej 31,09 %, českej 0,35 %, rómskej 5,95 %, ostatnej 0,22 %. Konfesionálne zloženie obyvateľstva obidvoch obcí je podobné. Do 1945 boli vo väčšine kalvíni, ale popri nich žilo tu aj početné spoločenstvo rímskokatolíkov. Ďalej tu bolo 4-5 % židov, necelé 1 % evanjelikov a niekoľko gréckokatolíkov. Po roku 1945 nastala veľká zmena v konfesionálnom zložení obyvateľstva. Veľká väčšina Slovákov z Maďarska, ktorí sa tu usadili v roku 1947, bola evanjelického vierovyznania. Väčšina miestnych obyvateľov, ktorých v tom čase presídleli do Maďarska, bola zase kalvínskeho vierovyznania. Na základe tejto skutočnosti sa markantne znížil počet členov kalvínskej náboženskej obce a vytvorilo sa nové spoločenstvo slovenkých evanjelikov.
Veľkú väčšinu obyvateľov obcí Vlčany a Neded tvorili až do polovice 20. storočia rodiny žijúce z úžitku poľnohospodáskej výroby. V 1. polovici 20. storočia to činilo 78-82 %.
I. b Charakteristika ľudovej kultúry obcí Vlčany a Neded z pohľadu tradičného hospodárenia
V charakteristike ľudovej kultúry obcí Vlčany a Neded sme sledovali predovšetkým príznačné javy, ktoré dodnes determinujú spôsob života tu žijúcich ľudí. Popri chove dobytka a obrábaní pôdy, zeleninárstvo a s ním spojený obchod boli v obidvoch obciach veľmi slávne. Všestrannosť miestnej ľudovej kultúry je príkladná, nie je to náhoda, že pozornosť viacerých výskumníkov sa k nej obrátila v predchádzajúcich desaťročiach vo menšej -väčšej miere. K príznačnému spôsobu hospodárenia obidvoch obcí sa viaže viac prezývok, v ktorých obyvatelia okolitých obcí Vlčancov nazývajú ako cibuľových a Nededčanov ako kapustových. V obci Vlčany sa v 60.-70. rokoch 20. storočia uskutočnil výskum ľudovej kultúry v rámci realizácie maďarského národopisného atlasu a národopisného atlasu Slovenska. K dokumentácii ľudovej kultúry obidvoch obcí napomáha trojrozmerný materiál, dobové písomnosti a fotodokumentácia, ktorá sa nachádza v zbierkach Vlastivedného múzea v Galante.
I. c Tradičné hospodárenie obcí Vlčany a Neded v archívnych dokladoch
Vlčany a Neded patrili v minulosti medzi významné obce na území medzi Váhom a Malým Dunajom. Ich spoločenský vývoj je iba čiastočne odlišný. Neded sa vyvíjal do polovice 19. storočia ako poddanská obec. Obyvateľstvo obce Vlčany pozostávalo jednak z poddaných a jednak z miestnych šľachtických rodín. Prvú písomnú správu o existencii obidvoch obcí nájdeme v zoborskej listine z roku 1113. V živote týchto obcí v 12.-13. storočí zohrávalo veľmi dôležitú úlohu rybárstvo. Dokument z roku 1206, v ktorom sa spomína chotárny názov Almaszeg (Jabloňový cíp) v Nedede, dokladá správu o ovocinárstve. Z nasledujúcich storočí poznáme viac údajov, ktoré sa vzťahujú k spôsobu miestneho hospodárenia. Také sú napr.: záložné listiny, potvrdenia o úveri, kúpno-predajné a nájomné zmluvy, závety, súpisy pozostalostí a hospodárstiev, zmluvy o poddanských povinnostiach (z roku 1769), atď. Zeleninárstvo vo Vlčanoch a Nedede bolo už v 16. storočí rozšíreným odvetvím v rámci hospodárstva. Pestovali predovšetkým cibuľu, cesnak, kapustu, petržlen a s týmito produktmi viedli rozsiahly obchod. Prvú konkrétnu zmienku o vlčianskom zeleninárstve poznáme z roku 1653. Keďže obce nedisponovali s dostatočnou rozlohou ornej pôdy, pestovanie obilnín do konca 19. storočia nebolo charakteristické. Vo Vlčanoch a Nedede boli v chotári najmä pasienky a lúky, čo zapríčinilo rozmach chovu hovädzieho dobytka. Popri tom vo Vlčanoch už koncom 18. storočia bol rozšírený chov koni. Na pečiatke obce Vlčany zo začiatku 19. storočia vidíme dva kone vzpínajúce sa na strom, ktorý je umiestnený v strede. V pečiatke obce Neded je od 2. polovice 17. storočia zobrazený kvet kapusty a kapusta. Počas prvého sčítania ľudu (z rokov 1784-85) vo Vlčanoch bolo 346 domov a 2445 obyvateľov, v Nedede v tom čase v 371 domoch žilo 927 rodín t. j. 2612 ľudí. Vlčany v roku 1794 získali právo zemianskeho mestečka a tiež právo na usporiadanie jarmokov ročne štyrikrát. K podstatným zmenám v hospodárskom vývoji obidvoch obcí došlo koncom 19. storočia. Reguláciou vodných tokov sa zmenil charakter chotára, čím ďalej, tým väčší priestor sa vytváral na pestovanie obilnín, ale popri tom sa i naďalej zachovala dôležitosť zeleninárstva.
I. d Prírodné pomery a využívanie chotára v obciach Vlčany a Neded
Chotár obcí Vlčany a Neded má nížinný charakter. Nadmorská výška tejto oblasti je 109-112 m. Územie bolo v minulosti vodnaté a močaristé. V chotári sa nachádzala hustá sieť kanálov a odvodňovacích priekop. Časté povodne spôsobili predovšetkým Váh, resp. toky Malý Dunaj a Čierna Voda. Počas predchádzajúcich storočí Váh často menil svoje koryto a tým ovplyvňoval vývoj intravilánu a extravilánu obidvoch obcí.
Počas výskumu využívania chotára sme sa zaoberali poznávaním a zapisovaním zemepisných názvov intravilánu a extravilánu obidvoch obcí. Zemepisnými, resp. miestnymi názvami sa nazývajú tie pomenovania, ktorými ľudia vo vlastnom prostredí pomenovali prírodné útvary napomáhajúce orientáciu v teréne. Zemepisné názvy sú dôležitými prameňmi pre výskum miestnej histórie, etnológie, agrárnych a hospodárskych dejín. Poskytujú informácie o prírodných danostiach, flóre, faune, vlastníkoch a o spôsobe využívania tej-ktorej oblasti. Podávajú obraz o národnostnom zložení obyvateľstva a o väčších kolonizačných procesoch. Počas výskumu sme pozorovali predovšetkým stav v 1. polovici 20. storočia, pri čom sme zaznamenali aj skorší stav a súčasné zmeny. Skúmali sme ďalej vzťah medzi pomenovaním a využívaním jednotlivých častí chotára. Zistené zmeny v názvoch taktiež odzrkadľujú vývoj jednotlivých odvetví tradičného hospodárenia. Zoznam zemepisných názvov intravilánu a extravilánu obidvoch obcí uverejňujeme v Dodatku v samostatných štúdiách pod názvom Zemepisné názvy intravilánu a extravilánu v obci Vlčany a Zemepisné názvy intravilánu a extravilánu v obci Neded. Na priložených mapách môžeme vidieť vyznačené miesta jednotlivých zemepisných názvov. Počas výskumu zemepisných názvov v extraviláne Vlčian sme zaznamenali 94 pomenovaní, v extraviláne Nededu 103 názvov. V intraviláne Vlčian poznáme 155 miestnych názvov, v Nedede 140 zemepisných názvov.
II. Zberné a koristne hospodárenie v obciach Vlčany a Neded
V oblasti zberného a koristného hospodárenia obyvatelia obidvoch obcí využívali bohaté možnosti prírodných daností v chotári. Získavanie základných surovín na zabezpečenie obživy zberným a koristným hospodárením sa pred reguláciou vodných tokov (posledná tretina 19. storočia) realizovalo vo veľkej miere. Jednotlivé odvetvia koristného hospodárenia v 1. polovici 20. storočia v rámci hospodárstiev vyrábajúcich pre trh vo Vlčanoch a Nedede už mali menší význam. Predovšetkým mali doplnkový a samozásobovací charakter, ich rozsah určovali potreby a nároky dedinského spoločenstva. Venovali sa im najmä ľudia, ktorých hlavné zamestnanie sa priamo viazalo k prírodnému prostrediu, ako napr.: lesník, hájnik, strážca, prievozník, atď. V rodinách, ktoré sa zaoberali rybolovom, lovom zveri a včelárstvom, sa tieto zamestnania tradovali z generácie na generáciu.
V časti venovanej zbieraniu produktov z rastlinnej ríše podávame obraz o rastlinách, používaných na prípravu ľudskej potravy, o látkach rastlinného pôvodu, ktoré používali na ľudové liečenie, o rastlinách používaných ako krmivo pre dobytok a o materiáloch rastlinného pôvodu, ktoré slúžili na vyhotovenie rôznych prostriedkov v rámci domáckej výroby. Využívanie rastlín v prvých troch prípadoch bolo zanedbateľné. Z materiálov, nachádzajúcich sa v prírode, používali na výrobu rôznych prostriedkov drevo, prútie, trstinu, pálku, ostricu a žabí vlas zväzkovitý. Z pestovaných rastlín používali konope pri vyhotovení člnov a lodí na zapchávame medzierok, ražnú slamu na pletenie povrazu a košíkov, kukuričné šúpolie na vyhotovenie tašiek.
Všestrannosť chotára obcí Vlčany a Neded počas uplynulých storočí poskytovala dobré podmienky na lov zveri, resp. zber materiálov zvieracieho pôvodu. V rámci koristného hospodárstva aktivity, ktoré sa zakladajú na využívaní prírodných daností vo faune rozdeľujeme do troch skupín. Tieto sú včelárstvo, lov zveri a rybolov.
Spomienky na archaický spôsob získavania medu, na brtníctvo vo Vlčanoch a Nedede už nežijú. Typ úľa, vyrezávaného z kmeňa stromu taktiež nie je tu známy. V prvej polovici 20. storočia v obidvoch obciach sa včelárstvu venovalo 8-10 roľníkov, predovšetkým ako vedľajšie zamestnanie na zabezpečenie medu pre seba a pre miestnych obyvateľov.
Lovu zveri sa venovali jednak za účelom doplniť každodennú potravu. Po regulácii vodných tokov a intenzívnejšom využívaní úrodných častí chotára sa pozornosť roľníkov postupne obrátila k potrebe ochrany voči škodcom. Ako zdroj obživy sa v jarných mesiacoch praktizovalo vyberanie vajec z hniezd rôznych vtákov a konzumovanie mäsa vtáčích mláďat. Rozšírenými metódami lovu zveri boli ulovenie zajacov a bažantov pomocou praku, hádzaním palicou a inými ubíjadlami, chytanie divej kačice hákom, vylievaním sysľa, škrečka, líšky obyčajnej, chytanie drobnej zveri (zajac, bažant, jarabica) pomocou slučiek, sietí a vábidiel. Na lov škodcov (líška obyčajná, potkan, myš, kuna, tchor) používali rôzne pasce, vyhotovené z dreva alebo zo železa. Na ondatru pižmovú poľovali kvôli výnosnému predaju jej kožušiny drôteným košom v tvare vrše. Vlčiansky a nededský chotár bol veľmi známym poľocníckym revírom na drobnú zver. Poľovnícky revír vo Vlčanoch patril rodine grófa Károlyiho. Členovia tejto rodiny sa fundovane starali o divú zver a pravidelne tu usporadúvali veľké poľovačky. Po vzniku Československého poľovníckeho zväzu sa v roku 1921 založila základná organizácia poľovníckeho zväzu vo Vlčanoch a Nedede. Miestni gazdovia disponovali vlastným poľovníckym územím.
Podmienky na lovenie rýb vytvárali rieka Váh, jej mŕtve ramená, ktoré sa počas záplav prudkým návalom vody naplnili rybami, kanál a jazerá v intraviláne a extraviláne obidvoch obcí. Rybolov po začatí prác na regulácii vodných tokov od polovice 19. storočia postupne strácal na význame. Po vysporiadaní majetkových vzťahov rieky Váh a jazier sa lovenie rýb uskutočňovalo v organizovanej forme. V 1. polovici 20. storočia vo Váhu lovili ryby členovia rybárskeho spolku. Jazerá v obidvoch obciach patrili urbárskej spoločnosti. Rybolov v jazerách usmerňoval rybársky gazda. Rybári zásobovali miestnych obyvateľov a obyvateľov bližšieho okolia čerstvými rybami obyčajne týždenne dvakrát. Ryby predávali za peniaze, alebo menili za obilie, ovocie. Ponúkali najmä pleskáča, karasa obyčajného, šťuku obyčajnú. Medzi najcennejšie siete rybárov patrili veľká sieť, záťahová sieť a viacvrstvová sieť. Pre spôsob rybolovu dvíhaním používali čereň, hoňák, hádzačku a sak typu villing. Náradím na lovenie rýb prehrádzaním rybných vôd bola vrša. Na rybolov úspešne používali aj gruntšnúru. Počas zimného rybolovu používali záťahové siete a gruntšnúru. Na príležitostné chytanie rýb slúžili chlopák a chlopací kôš. Pomocné rybárske náradie bolo vreco na ryby, podberák a bárka.
III. Chov hospodárskych zvierat v obciach Vlčany a Neded
V obciach Vlčany a Neded v 1. polovici 20. storočia bol charakteristický intenzívny chov hospodárskych zvierat. Na rozvoj chovu dobytka mali veľký vplyv intenzívne zeleninárstvo, k nemu sa úzko viažuci mimoriadne rozsiahly obchod a výmena tovaru. Dôsledkom toho bol dominantný aj chov koni, keďže na transport tovaru na jarmoky a trhy potrebovali šikovné a rýchle kone. Zo zeleninárstva mali taký zisk, za ktorý mohli zabezpečiť aj chov koni. Na prelome 19. a 20. storočia vykonávali väčšinu prác na obrábanie poľnohospodárskych plôch už koňmi, využívanie volského záprahu sa postupne dostávalo do úzadia. Z koni chovali väčšinou vlastnú produkciu, najradšej mali teplokrvné, ľahké kone. Najrozšírenejšie plemeno bol nónius, pri čom časté boli aj miešané plemená.
V rámci chovu hovädzieho dobytka dominoval chov kráv, pretože každoročný prírastok znamenal najväčší zisk v hospodárstve. Najistejším spôsobom získania peňazí bol práve predaj mladých zvierat. Výmena maďarského stepného plemena sa za nové západoeurópske plemená odohrala pomerne skoro a rýchlo a to na prelome 19. a 20. storočia. Zapriahanie kráv bolo už koncom 19. storočia mimoriadne zriedkavé. Pasienkový chov dobytka sa postupne dostal do pozadia, predovšetkým vo Vlčanoch, kde bolo málo pasienkov. Pasienky a zimný extenzívny chov dobytka v nižšie položených častiach chotára obce Neded sa dlhšie zachovali. Mladý dobytok tu chovali nielen nededskí, ale aj vlčianski gazdovia. Okrem toho bolo zvykom, že Vlčanci svoj dobytok dávali na pašu do Kolárova a Dolných Salíb. Mladé junce chovali 1-2 roky. Naučili ich vykonávať hospodárske práce a potom sa ich snažili predať, lebo takto mali väčšiu cenu. V obidvoch obciach gazdovia dávali na spoločné pasienky dobytok podľa veľkosti pôdy vo vlastníctve.
Pastierov najímalo zastupiteľstvo obce. Zvolili ich vždy z radov miestnych obyvateľov. Starí, skúsení pastieri vykonávali aj liečenie hospodárskych zvierat. V rámci chovu hovädzieho dobytka kládli veľký dôraz na zabezpečovanie spotreby mlieka pre rodinu a hnoja pre hospodárstvo.
Chov ošípaných a hydiny slúžil predovšetkým na zabezpečenie obživy pre rodinu. Na vlastnú spotrebu chovali v každej domácnosti ročne 1-2 ošípané. Iba niekoľko veľkých gazdov sa zameriavalo na chov prasníc a kŕmnych ošípaných na predaj. V 1. polovici 20. storočia v Nedede chovali iba ošípané na masť, tzv. mangalice. Vo Vlčanoch v tom čase 15 % chovu už tvorili yorkshirské ošípané na mäso. Táto obec vždy bola v popredí v intenzívnom chove a zavedení nových plemien. V 20.-30. rokoch 20. storočia už v obidvoch obciach prevládal chov západného svetlého plemena na bravčové mäso.
V rámci chovu hydiny mali pre vlastnú potrebu v každej domácnosti sliepky, kačice a husi. Osly a mulice tu nechovali. Kozy a ovce boli iba veľmi zriedkavé, ich chov v 1. polovici 20. storočia bol zanedbateľný.
Lúky v chotári obidvoch obcí nemali veľký význam. Z obidvoch obcí pravidelne chodievali na jar do Kolárova, kde obrovské obecné lúky prenajímali formou verejnej dražby. Nededskí a vlčianski gazdovia si začiatkom júna zabezpečili z predaja skorých zemiakov prvý významnejší Maštale boli pristavané objekty k obytnému domu, mali po valovú časť a zvláštny vchod zo dvora. Vchod bol uprostred dvorovej steny. Na obidvoch stranách od vchodu vo vnútri maštale boli válovy a zvieratá stáli voči sebe chrbtom. Na jednej strane kone, na druhej strane hovädzí dobytok. V Nedede v 1. polovici 20. storočia existoval prastarý spôsob prezimovania hospodárskych zvierat v maštaliach zv. aklok, ktoré sa nachádzali oproti intravilánu obce na druhej strane v blízkosti ľavého brehu Váhu. Steny týchto maštali boli hlinené, nabíjané, sedlová konštrukcia strechy bola pokrytá trstinovou krytinou. Na prelome 19. a 20. storočia sa počet týchto objektov v extraviláne znížil, prezimovanie dobytka sa premiestňovalo do maštali v intraviláne obce v rámci jednotlivých roľníckych usadlostí. Predpokladáme, že tento proces je úzko spätý s rozšírením intenzívneho chovu hospodárskych zvierat a výmenou plemien. Posledné maštale v extraviláne obce zbúrali po 2. svetovej vojne.
IV. Obrábanie pôdy v obciach Vlčany a Neded
Hlavným zdrojom obživy pre obyvateľov obcí Vlčany a Neded v 1. polovici 20. storočia takmer výlučne bolo obrábanie pôdy a pestovanie plodín. U veľkých gazdov najdôležitejšie bolo pestovanie obilnín, okopanín a krmovín. U stredných roľníkov vzrástol význam zeleninárstva. Zeleninárstvo vo Vlčanoch malo takmer rovnaký význam, ako pestovanie obilnín a v Nedede zeleninárska výroba presahovala význam pestovania obilnín. Základom obživy u maloroľníkov bolo predovšetkým zeleninárstvo a s ním spojená výmena tovaru.
Spôsob obrábania pôdy sa uskutočňoval podľa typov a kvality pôdy. Chotárne časti, ktoré v minulosti boli často zaplavené, mali pôdu veľmi dobrej kvality. Spomienky na nechávanie určitej časti chotára úhorom poznajú obyvatelia z výpovedí svojich predkov z 1. polovice 19. storočia. V 1. polovici 20. storočia bolo tu rozšírené intenzívne trojpoľné hospodárenie, trojité striedanie plodín. Obrábanie pôdy sa začiatkom 20. storočia dialo pomocou polodreveného pluhu, ktorý postupne od 20. rokov 20. storočia vymenili za železný pluh. U väčších gazdov sa v 40. rokoch objavil dvojitý pluh. Po orbe urovnávali pôdu obyčajne drevenými bránami, od 30. rokov 20. storočia používali na vykonávanie tejto práce železné brány.
Poľnohospodárske plodiny siali začiatkom 20. storočia ešte ručne. Sejačky sa objavili v 20. rokoch 20. storočia. Ručná sejba niektorých osív (napr. raž) a v prípade obrábania zaplavenej mäkkej pôdy bola všeobecne rozšírená aj 50. rokoch.
V 1. polovici 20. storočia sa žatva realizovala výlučne ručne. Jej základným náradím bola kosa s násadcom, tanistra na náradie (v nej nástroje na kutie a ostrenie kosy, oselník z rohoviny alebo neskôr plechový oselník, oslička, kladivo, náhradná železná obrúčka na kosu, klin a kúsky kože), kosák, viazací kolík, veľké a malé hrable. Pracovné skupiny, ktoré vykonávali kosenie dozretého obilia pozostávali z troch osôb (žnec, žnica, viazač). Malí a strední roľníci si sami zožali obilie. Veľkí gazdovia vo Vlčanoch a Nedede si na vykonanie žatevných prác prenajímali robotníkov, ktorých si vyberali výlučne spomedzi miestnych obyvateľov. Prenajatí robotníci za vykonanú prácu dostávali podľa dohody 1/10, alebo 1/11 úrody, za čo pokosené obilie i zvážali, snopy poukladali do stohu a pracovali aj pri mlatbe. Žatevní robotníci okrem toho od gazdu dostali kus kukuričného a zemiakového poľa na obrábanie za 1/3. Žatevníci pred začatím prác pozdravili gazdu: z divo rastúcich kvetov a obilných klasov so stuhou zviazali kytičku, ktorú pripli gazdovi na rameno. Po ukončení žatvy vyhotovili žatevný veniec, spevom a veršom ho odovzdali gazdovi, ktorý ich pohostil. Na zabezpečenie celoročnej spotreby obilia pre rodinu chodilo veľa ľudí z obidvoch obcí, najmä z radov chudobných a malých gazdov, na žatevné práce na blízke, ale aj na vzdialenejšie veľkostatky.
Mlátenie raže sa v 1. polovici 20. storočia uskutočnilo ručne. Miestna chudoba vymlátila svoje malé množstvo obilia tiež cepami. Potom ho preosievala a vetraním prečistila. Na prelome 19. a 20. storočia sa obilie vydupávalo koňmi. Začiatkom 20. storočia na tlačenie obilia používali gepľovú mláťačku poháňanú zvieracou silou. Vymlátené zrno čistili čističkou na ručný pohon. Parné mláťačky sa objavili v čase 1. svetovej vojny. V 30. rokoch 20. storočia vo Vlčanoch bolo 12, v Nedede 10 mláťačiek. Tieto si kúpili miestni veľkí gazdovia, alebo spoločnosti. Parné stroje od 30. rokov postupne vytlačili traktory (FORD, HOFFER), lebo zotrvačníky traktorov boli vhodné i na poháňame mláťačiek.
Pomocou mláťačky sa zrno vymlátilo, čistilo a triedilo. Takto pripravené obilie uskladňovali vo vreciach. Slamu do stohu ukladali pomocou elevátora. Plevy a úhrabky uskladnili osobitne v plevinci. Plevinec bol objekt, ktorý mal drevenú konštrukciu s trstinovými stenami a stál v zadnej časti hospodárskeho dvora. Malí a strední roľníci si vymlátené obilie skladovali na povale voľne vysypané, alebo vo vreciach. U väčších gazdov ho uskladňovali v komore vytvorenom hambári, ktorý mal na jednotlivé druhy obilia zvláštne priehrady. Nadbytok úrody gazdovia predávali miestnym priekupníkom.
Najvýznamnejšou okopaninou, pestovanou na najväčšej rozlohe ornice, bola kukurica. Používali ju predovšetkým ako krmivo pre dobytok, ale slúžila aj ako ľudská potrava. Ďalšou dôležitou okopaninou boli zemiaky. Na pestovanie medziplodín boli vhodné kukuričné a zemiakové polia. Medzi kukuricu siali rôzne druhy fazule, bôb, tekvicu, slnečnicu a semenné materské konope. Medzi skoré zemiaky siali kŕmnu repu. Ako medziplodinu pestovali aj mak, ktorý siali do mrkvového poľa.
Krmoviny sa pestovali často iba ako druhá plodina. Vo väčšine prípadov ich siali na také miesta, odkiaľ jarná povodeň vyplavila oziminy. Tieto boli čalamáda, ovos, proso a ďatelina. Po rozoraní ďateliniska pestovali v ňom pšenicu, alebo kapustu.
Z priemyselných plodín najväčší význam mali konope, ako materiál k výrobe plátna. Poskonné konope pestovali pre vlastnú potrebu v kvalitnej ornici v blízkosti intravilánu dedín. Pestovanie iných priemyselných plodín medzi roľníckym obyvateľstvom Vlčian a Nededu nemalo veľký význam. Cukrovú repu pestovali iba miestni veľkí gazdovia, aj to iba v malom množstve. Po druhej svetovej vojne vyšiel centrálny príkaz popri cukrovej repe aj na pestovanie tabaku a cigórie. Nové produkty sa v kruhu miestnych gazdov neudomácnili.
V. Zeleninárstvo v obciach Vlčany a Neded
Zeleninárstvo v obciach Vlčany a Neded malo vďaka vyhovujúcim prírodným podmienkam veľký význam. Výskyt zeleninových záhrad v rámci roľníckych usadlostí tu nebol charakteristický. Pestovanie zeleniny sa, v prípade obidvoch obcí, uskutočnilo v extraviláne tam, kde mu kvalita ornice vyhovovala. Pôda, vďaka rieke Váh, vedľajším ramenám Malého Dunaja a spodnej vode, bola dostatočne mokrá, kyprá, a takmer nikdy sa nevysušila. Počas častých povodní sa na poliach usadila vždy nová vrstva hlienovitého bahna, ktorá bola mimoriadne dobrá na pestovanie kapusty a iných druhov zeleniny. V rámci zeleninárstva najväčší význam malo vo Vlčanoch pestovanie kapusty a mrkvy, v Nedede zase pestovanie kapusty a cibule. Pritom v obidvoch obciach vo veľkej miere pestovali okrem kapusty mrkvu, petržlen, cibuľu a nové zemiaky. Obce Vlčany a Neded boli slávne rozsiahlym zeleninárstvom nielen v blízkom okolí, ale aj na vzdialenejších trhoch a jarmokoch. Vo všeobecnosti teda môžeme konštatovať, že v obidvoch obciach sa všetci zaoberali pestovaním zeleniny. Kto nevlastnil pôdu, ten si na tento účel prenajímal kúsok ornice, alebo si pestovanie zeleniny zobral do árendy, zv. zpolovice. Semená si vypestovali vždy sami. Kapustové semená často predávali na trhoch v Komárne, Nových Zámkoch a v okolitých obciach.
Najrozsiahlejšie tu bolo pestovanie kapusty. Kapustové planty pestovali v chotárnych častiach Palantás vo Vlčanoch pri jazere Csingi tó, v Nedede pri mŕtvom ramene Váhu Holt-Väg. Pôdu pod planty hnojili každoročne s kvalitným drobným hnojom, aby zem bola jemná a kyprá. Kapustové semená siali ručne v termíne okolo 19. marca (deň Jozefa). Polievanie plánt vykonávali ženy pomocou, špeciálne na tento účel vyhotovených, drevených konvíc. Vyvinuté planty začiatkom júna jednotlivo rozsadili (na 100 štvorcových siah cca 600 plánt). Kapustové planty ponúkali aj na predaj. Kapustniská dvakrát okopali a tretí krát vypleli. Pestovali skoršiu a neskoršiu bielu kapustu. Jesenná kapusta dozrela v októbri. Zberu úrody sa zúčastnili dospelí členovia rodiny a väčšie deti. Kapustové hlavy vyrezávali nožom a hádzali na kopy. Vonkajšie listy slúžili ako krmivo pre kravy. Kapustové korene zo zeme vyberávali na jar a používali ich na kúrenie. Kapustové hlavy, ktoré na jeseň nepredali, v zimnom období uskladňovali v stodole zakryté slamou.
Mrkvové a petržlenové semená siali tiež okolo 19. marca. Do 30. rokov 20. storočia ich siali ručne, neskôr do radov sejačkami, ktoré vyrobili miestni remeselníci. Po zasiatí pôdu udupali. Keď rastlina vzišla, preriedili ju na 5-6 cm-ové vzdialenosti. Počas rastu ju viackrát vypleli. Mrkvu nikdy nepolievali. Vyberať a predávať začali po žatve. Na zimné uskladnenie vo veľkom ju vyberali v októbri. Množstvo pestovaného petržlenu tvorilo jednu štvrtinu, prípadne polovicu pestovaného množstva mrkvy. Mrkvu a petržlen predávali miešane vo viazaničkách. Zeleninu, ktorú nepredali na jeseň, cez zimu uskladnili v jamách. Zeleninové jamy sa nachádzali vo dvoroch obytných domov. Tieto boli 5-6 m dlhé, 50 cm široké a hlboké na dva stopy rýľa. V jednom dvore niekedy bolo aj 15-20 takýchto jám. Zeleninu na jar predávali už na kilá.
Pestovanie cibule malo tiež veľký význam. Cibuľu pestovali vo všetkých miestnych hospodárstvách. Kto nevlastnil ornú pôdu a pracoval ako námezdný poľnohospodársky robotník, obyčajne dostal od gazdu 100-200 štvorcových siah pôdy, kde si mohol vypestovať cibuľu. Cibuľové semeno siali ručne taktiež okolo 19. marca. Ak semeno vzišlo veľmi husto, pretrhávali ho a neskôr viackrát vypleli. Cibuľu nepolievali. Zrelú cibuľu vyberali v priebehu augusta pomocou lopatky tvaru polievkovej lyžice a sušili rozostretu na dvore. Cibuľu predovšetkým predávali na výmenu za obilie. V zimnom období ju uskladňovali na povale rozostretu, v prípade veľkej zimy v kopcoch zakrytú plachtou. V skoršom období bolo zvykom ju zapliesť do vencov. Pestovanie cesnaku vo Vlčanoch a Nedede nemalo veľký význam.
Pestovanie zemiakov bolo v 1. polovici 20. storočia vo Vlčanoch a Nedede veľmi rozšírené najmä v častiach chotára s pieskovitou, ľahkou pôdou. Pestovanie a predaj skorých zemiakov boli významným zdrojom peňazí pre tu žijúcich ľudí. Najobľúbenejšie boli ružiaky, zo žltých zemiakov pestovali menšie množstvo. Koncom 30. rokov 20. storočia už poznali i zemiaky zv. giilbaba. Pôdu pod zemiaky poorali ešte na jeseň, na jar ju iba pobránili. Podľa počasia zemiaky sadili koncom marca a začiatkom apríla do jamiek. Po vzídení ich raz okopali. Keď narástli na 20-30 cm výšku, kopcovali ich. Skoré zemiaky vyberali od júna do augusta a piedávali najmä v bližších a vzdialenejších mestách. Zemiaky, ktoré vyberali na jeseň slúžili na zimnú spotrebu. Medzi okopaninami na poliach pestovali fazuľu, tekvicu a uhorky. Na kraj viniča zasadili niekoľko raj cínových plánt. Pestovali tu aj hrášok, špenát, šalát a kareláb. Zelená paprika, rajčina, karfiol, červená kapusta a iné dnes všeobecne používané druhy zeleniny sa tu rozšírili vo veľkej miere iba v období po 2. svetovej vojne.
VI. Vinohradníctvo a ovocinárstvo v obciach Vlčany a Neded
Na pestovanie šľachtených druhov hrozna v chotári obcí Vlčany a Neded neboli priaznivé klimatické podmienky. Z tohto dôvodu jeho pestovanie v rámci miestnych hospodárstiev nebolo významné. V chotári obce Vlčany do 30. rokov 20. storočia pestovali hrozno v časti Pásztorik, v Nedede na ľavom brehu Váhu v chotárnych častiach Sziget a Kortona a v juhozápadnej časti extravilánu v chotárnej Časti Nádas. V chotárnej časti Nádas sa vinohrad čiastočne zachoval až do súčasnosti. Jednotlivé viničné majetky boli veľké asi 8-10 árov. Pestovali tu nasledovné druhy hrozna: Dalaváré, Ezerjó, Fehér otelló, Fekete otelló, Frankóka, Izabella (dorgódi), Kadarka, Mézes fehér, Muskotári, Oportó, Piros dalaváré, Rizling, Százszoros. Očkovanie hrozna nepraktizovali, nové vinné révy vypestovali zakorenením. Úrodu strážil viničný hájnik, ktorého platili pri oberačke predovšetkým naturáliami (obilie, pálenka, hrozno), prípadne peniazmi. Vo vinohradoch stáli chalúpky, postavené z trstiny. V nich držali pracovné náradie, schovali sa za zlého počasia a slúžili ako príbytok pre hájnika. Spotreba vody bola zabezpečená vykopanými studňami. Oberačky, ktorých sa zúčastnila celá rodina a príbuzní, boli obyčajne koncom septembra. Obrane hrozno roztriedili podľa farby a pripravili z neho biele a červené víno. Hrozno zomleli a vylisovali. Lis na hrozno vlastnilo iba niekoľko vinohradníkov, preto bolo zvykom si ho požičať. Hroznový mušt nesladili. Zo zlisovaného hrozna vyrábali pálenku-terkelicu. Víno uskladňovali v sudoch, ktoré vyrábali miestni debnári. Pivnice na víno neboli ani vo Vlčanoch, ani v Nedede. Sudy s vínom skladovali v komore, alebo v drobnej pivnici, ktorá bola vykopaná pod slameným stohom vo dvore. Víno stáčali v decembri a v máji. Jednotliví gazdovia ročne mohli mať 4-7 hektolitrov vína. Víno nepredávali, vyrábali ho iba na vlastnú spotrebu. Vlčanci nikdy nekupovali víno z Nededu, ale kupovali ho u miestnych krčmárov, ktorí víno dovážali z Bratislavy, Pezinka a Limbachu.
V chotári obidvoch obcí sa ovocné sady nachádzali v záplavových územiach. Každý gazda tu mal podľa veľkosti ornej pôdy vo vlastníctve určitý počet ovocných stromov. Jeden gazda mal obyčajne po 7-10 ks. Okrem toho v Nedede ovocné stromy boli vo vinohradoch a v chotárnej časti Csűcs. Dvaja veľkí gazdovia vo Vlčanoch vlastnili rozľahlé ovocné sady. V obciach Vlčany a Neded pestovali nasledovné druhy ovocných stromov: jabloň {bőralma, húsvéti rozmaring, nemesóvári alma, őszi ranét, üvegalma), slivku (besztercei, duráncai, szotyolka, szőlőszemű, ringlota), hrušku (kálmánykörte, buzáraérő, árpaérő), čerešňu (skoršiu a neskoršiu), višňu (cigánymeggy), marhuľu (nagymagyar, sárga színű), broskyríu (apró szemű). Vo vinohradoch rástli orechy, kríky ríbezľové a egrešové, popri cestách boli moruše. Striekanie ovocných stromov bolo veľmi zriedkavé. Stromy mali dlhú životnosť, často rodili 60-70 rokov. Sadeničky si vypestovali zo semena. V obidvoch obciach existovala už v 30. rokoch 20. storočia škôlka na vypestovanie sadeničiek, kde si mohli kúpiť šľachtené odrody. Korunu starších stromov preriedili každoročne. Pne stromov natreli ročne trikrát haseným vápnom. Pne mladých stromkov chránili v zimnom období od mrazu a zajacov trstinovým, prípadne drôteným krytom. Ovocné sady pravidelne vyčisťovali od buriny. Počas zretia úrody si gazdovia prenajali hájnika na stráženie, ktorého platili peniazmi. Úrodu zbierali do veľkých košov pre husi a zvážali na vozoch domov. S ovocím neobchodovali. Úroda slúžila pre potrebu vlastnej rodiny a príbuzných, prípadne menšie množstvo predali záujemcom v blízkom Zemnom.
Pestovanie dyne vo Vlčanoch a Nedede má veľkú tradíciu, tvorilo organickú súčasť intenzívneho poľného hospodárenia. Na pestovanie dyne bola najvhodnejšia čierna zem. V chotári Vlčian boli to časti Buffa a Nádnyilas, v chotári Nededu Csóványos a Tószád. V rámci samostatných roľníckych hospodárstiev a pre remeselnícke rodiny pestovanie dýň znamenalo výborný zdroj peňazí. Podľa veľkosti majetku v jednotlivých hospodárstvách dyne ročne posiali v rozlohe 500-1600 štvorcových siah. V rozlohe 100 štvorcových siah sa urodilo približne 100 metrákov dýň. Príjem z ich predaja niekedy bol väčší ako z predaja 200-300 metrákov pšenice. V 30-40. rokoch 20. storočia sme našli viac prípadov, keď Vlčanci a Nededčania v prenajatých pôdach v chotári obcí Dlhá nad Váhom, Pribeta, Bajč pestovali dyne. V 1. polovici 20. storočia vo Vlčanoch a Nedede pestovali nasledovné druhy dyne: parasztdinnye (zöldpántlikás), kandaluk, cukordinnye, koronás végű (zöldbelű). Pestovanie melónov bolo v tomto období veľmi zriedkavé, vo väčšej miere sa začalo rozširovať iba od 2. polovice 20. storočia. Semeno dyní si odobrali z najchutnejších kusov ovocia. Dyňové semená posiali muži i ženy spoločne koncom apríla, okolo dňa sv. Juraja. Dyňoviská počas rastu rastlín pravidelne čistili od buriny. Od konca júna úrodu začali strážiť vo dne v noci. Stráž vykonávali rodinní príslušníci vlastníkov úrody. Na dyňoviskách si pre strážnika postavili chalúpky. Zber úrody sa začal koncom júla. Denne aj dva-trikrát obrali zrelú úrodu, ktorú uskladňovali vnútri chalúpky 3-4 dni. Po nazbieraní väčšieho množstva, napr. na jeden voz, gazda úrodu zobral na predaj do blízkych a vzdialenejších obcí a miest. Nekvalitnú časť úrody dávali ako doplnok krmiva hospodárskym zvieratám. Ak sa dyňovisko nachádzalo pri brehu kanála, strážnik počas stráženia úrody v chotári vychoval aj hydinu, príp. ošípané. Po 10. auguste dyňa už nebola dobrá. Nezrelú úrodu zaviezli domov a použili ako krmivo pre hospodárske zvieratá (kone, hydina, ošípané).
VII. Vzťah výroby a spotreby v ľudovej strave v obciach Vlčany a Neded
Vzťah výroby a spotreby v samostatných sebestačných roľníckych hospodárstvách v 1. polovici 20. storočia determinovali úroveň hospodárenia, geografické a klimatické podmienky, vlastnícke vzťahy, štruktúra lokálneho spoločenstva, tradície, vkus, spôsob života, interetnické vzťahy a ďalšie. Špecifické činitele výroby a spotreby sa obzvlášť prejavili v ľudovej strave. Pre hospodárstvo v obciach Vlčany a Neded bolo charakteristické pestovanie poľnohospodárskych plodín so špecializáciou na zeleninárstvo. Vypestované produkty jednak zúžitkovali obyvatelia sami, druhú časť produktov predali, resp. vymenili za také suroviny, ktorých produkcia v hospodárstve neprevažovala. Hospodárenie i stravu v obidvoch obciach charakterizovala veľká úspornosť. Starostlivo si vypočítali potrebnú dávku z poľnohospodárskych produktov na zabezpečenie obživy jednej osoby ročne, ostatné použili v hospodárstve alebo speňažili.
V ľudovej strave v obciach Vlčany a Neded v 1. polovici 20. storočia mäsité jedlá konzumovali iba v malom množstve. O to viac bola rozšírená príprava jedál z múky a zeleniny. Na základe údajov z poslednej tretiny 19. storočia v regiónoch Podunajskej nížiny spotreba mäsa v rámci Uhorska bola priemerná. Jedlá pripravené z mäsa jedávali predovšetkým v nedeľu a vo sviatky. Najdôležitejším zdrojom surovín živočíšneho pôvodu boli doma chované ošípané, z ktorých ročne zakáľali 1-2 kusy. Bravčové mäso a produkty z neho konzumovali zväčša v zimnom období. Zabíjačky sa odohrávali počas zimných mesiacov po Ondrejovi (30. novembra). Vo Vlčanoch a v Nedede sa rozobratie zakáľaného brava robievalo ešte aj v 40. rokoch 20. storočia archaickým spôsobom, pri ktorom sa chrbtová kosť nerozrezávala. Rozobratie na karé sa tu udomácnilo iba neskoršie. Pri zabíjačke okrem spracovania mäsa, pripravili jaterničky, tlačenku, kašu, klobásu, slaninu, oškvarky a masť. Konzervovanie produktov sa dialo v páči, solením, údením a pečením. Po zabíjačke varili špeciálne jedlá, ako napr. plnenú kapustu zv. takart a huspeninu. Druhy mäsitých jedál pripravovaných novšími technológiami (napr. vyprážané mäso, fašírky) sa v roľníckej kuchyni objavili v 40. rokoch 20. storočia. V letnom období bolo charakteristické konzumovanie kuracieho mäsa, v jesenných mesiacoch zase kačaciny a husaciny. Slepačie vajcia používali ako doplnok pri príprave rôznych jedál. Hovädzie mäso konzumovali občas v nedeľu. Kupovali ho u miestnych mäsiarov. V skupine produktov živočíšneho pôvodu mali dôležité miesto kravské mlieko a z neho pripravené mliečne výrobky (kyslé mlieko, maslo, tvaroh, smotana, cmar). Mäso divých zvierat sa objavovalo v roľníckych domácnostiach v 1. polovici 20. storočia zriedkavejšie.
Suroviny rastlinného pôvodu, ktoré v prírode rástli voľne a získavali ich zberom, nezaujali v roľníckej strave už od polovice 19. storočia významné miesto. O to dôležitejšie bolo využívanie obilnín a zeleniny. Základom každodennej stravy v obidvoch obciach bol chlieb. Na pečenie chleba používali predovšetkým pšeničnú múku. Z ražnej, kukuričnej, prípadne jačmennej múky piekli chlieb iba v tiesňových alebo vo vojnových časoch. Základom všetkých múčnych jedál bola pšeničná múka. Vo Vlčanoch a Nedede pripravovali varené, pečené, kysnuté a nekysnuté cestoviny. Z miešaných múčnych jedál boli halušky (zv. nokedli) do 40. rokov 20. storočia súčasťou sviatočného obeda, neskôr sa varili aj vo všedný deň. Základnými surovinami kašovitých jedál boli jačmeň a proso. Neskôr ich vystriedali zemiaky, kukurica a ryža. Kašovité jedlá uvarené z prosa, kukurice alebo zemiakov s vodou nazývali ganca. Ochucovali ich tvarohom, masťou a sušeným ovocím. Ku kašovitým jedlám patrilo aj jedlo zv. síerc, ktoré pripravovali z múky alebo zemiakov. Za obdobie rozkvetu miešaných pečených múčnych jedál môžeme považovať prvé desaťročia 20. storočia. Z nich boli najobľúbenejšie pečené kaše, zv. málé, görhöny, kőttés. Zelenina a ovocie sa v ľudovej strave dostali do popredia najmä od jari do jesene. Zeleninu, napr. strukoviny, kapustu, kel, a ďaľšie, používali na prípravu polievok a omáčok. Polievky zahusťovali zapražením a zatrepaním. Pomerne často varili kelový prívarok, rajčinovú kapustu, fazuľovú a zemiakovú omáčku, štiav a špenát. Kapustu konzervovali nakladaním a kysnutím, rajčiny zase zaváraním. Ovocie konzumovali obyčajne za čertsva. Hrušky, jablká a slivky konzervovali sušením. V 1. polovici 20. storočia najobľúbenejším ovocím boli slivky. Vo veľkých množstvách z nich varili lekvár. Varenie lekváru z iného druhu ovocia a tiež ich konzervácia zaváraním sa tu rozšírila iba od polovice 20. storočia. Minerálne látky a koreniny na dochucovanie jedál (soľ, cukor, čierne korenie, kmín, bobkový list, majoránka, atď.) sa do roľníckych domácností dostali cez obchodnú sieť. Z korenín si sami vypestovali červenú papriku. Med, ako sladidlo mal v ľudovej strave v 1. polovici 20. storočia veľký význam.
V rámci týždňového jedálneho lístka v stredu, piatok, prípadne v sobotu varili cestoviny. V utorok a štvrtok pripravovali omáčky. V nedeľu jedávali mäsité jedlo. Príprava jedál na sviatočné dni a príležitosti (krstiny, svadba, Vianoce, Veľká noc) sa diala podľa zaužívaných miestnych tradícií. Z hľadiska spotreby za daných miestnych hospodárskych podmienok sa medzi stravovaním v zimnom a letnom období javili v minulosti významné rozdielnosti.
VIII. Výmena produktov v obciach Vlčany a Neded
Podnikaví obyvatelia obcí Vlčany a Neded v rámci obchodu v regiónoch Malej maďarskej nížiny a severnej časti Uhorska v 1. polovici 20. storočia vyvíjali významné aktivity. Do 1. svetovej vojny výhodnejší bol pre nich obchod pomocou lodnej dopravy po Váhu a po Dunaji až do Budapešti. Začiatkom 20. storočia počet lodí na transport tovaru vo Vlčanoch bol 30-50 kusov, v Nedede až 80 kusov. Rozšírený bol aj obchod člnmi po Váhu, Dunaji a ďalších vodných tokoch. Po tejto ceste zásobovali so svojimi poľnohospodárskymi produktmi obyvateľov obcí vzdialených od vodných tokov na 4-5 km. Po vyznačení nových štátnych hraníc medzi Československou republikou a Maďarskom v roku 1918 sa vodná doprava už nevyužívala. V ďalšom období sa obchod realizoval pomocou cestnej dopravy. Zlepšením a vybudovaním cestnej siete sa vidiecky obchod znova rozrástol. Vlčianski a nededskí obchodníci sa stali známymi v celej Podunajskej nížine. Obchod, výmena tovaru, chodenie na trhy a jarmoky, okrem období najtuhšej zimy a najnaliehavejších poľnohospodárskych prác, prebiehal tu celý rok.
Obyvatelia obidvoch obcí obchodovali v 1, polovici 20. storočia s nasledovnými produktmi. Rodinné hospodárstva mali po ukončení jarných prác prvý väčší zisk z predaja skorých zemiakov, ktorý sa realizoval koncom mája, začiatkom júna. Najlepšiu cenu mali v mestách. V tomto období prebiehal tiež obchod s kapustovými plantami. V letných mesiacoch zásobovali obyvateľov okolitých obcí, ale aj Bratislavu zeleninou a dyňami. Najdôležitejším miestnym produktom, ktorý predávali výmenou väčšinou v obciach na Žitnom ostrove, bola cibuľa. V septembri a októbri sa medzi tovar na predaj, prípadne na výmenu zaradili neskoré zemiaky, ktoré pestovali v obidvoch obciach vo veľkom množstve. Najväčšia sezóna kapusty a zeleniny bola v neskorú jeseň. V tomto období vozy naložili mrkvou, petržlenom, kapustou a cibuľou, ktoré predávali na zimné uskladnenie. Za jedinú noc a nad ránom naraz odchádzalo z obcí 30-40 naložených vozov. Produkty, ktoré na jeseň nepredali, uskladňovali doma v jamkách. Vo februári ich prebrali a pripravili na predaj. Mrkvu, petržlen, zemiaky, cibuľu spolu s 1-2 sudmi kyslej kapusty naložili na 1-1,5 vagónové ľodky alebo na vozy. Produkty predávali alebo menili obyčajne za obilie v obciach podunajských regiónov.
Niektoré miestne poľnohospodárske produkty predávali v domácom prostredí. Hydinu vykupoval miestny kupec, pre húsatá sem chodievali ženy z Tešedíkova, vajcia vykupovali obchody Spotrebného družstva Hanza. Teľatá, kravy kupovali miestni kupci a mäsiari. Začiatkom 20. storočia vo Vlčanoch organizovali ročne pätkrát jarmoky. Na jarmokoch bolo aj 30 predajných stánkov. Predávali tu hotové šatstvo, látky, obuv, kuchynské náradie, detské hračky, sladkosti, hlinený riad a iné. Boli tu hojdačky, strelnica, a fotograf. Podľa pamäti informátorov začiatkom 40. rokov 20. storočia tu svoj tovar (kuchynský riad a drobné náradie) predávalo už iba niekoľko žien. V Nedede namiesto jarmokov usporiadali veľkolepé trhy počas hodov raz ročne koncom septembra.
Sortiment artiklov dovážaných do Vlčian a Nededu bol v minulosti tiež rôznorodý. Po Váhu splavovali slovenskí pltníci brvná do skladov v Nedede, kavo aj konopami.
V hospodárení obidvoch obcí zohrávala dôležitú úlohu pravidelná účasť miestnych gazdov na jarmokoch a trhoch, kupovanie produktov, ktoré v domácom prostredí nevyrábali. Jedným z dovážaných artiklov Vlčancov a Nededčanov bolo seno. Seno kupovali v susednom Kolárove. Na jarmoky chodievali najčastejšie do Tešedíkova, Kolárova, Hlohovca, Piešťan, Trnavy. Tu predali svoje staré kone, väčšinou Cigánom. Prasatá kupovali v Kolárove, Tešedíkove, Nitre a v obciach po ceste domov z jarmokov, ale aj doma.
IX. Majetková štruktúra a charakteristika roľníckych hospodárstiev v obciach Vlčany a Neded
1.Majetková štruktúra roľníckych hospodárstiev
Zdrojom obživy obyvateľov v obciach Vlčany a Neded bolo počas uplynulých storočí poľnohospodárstvo. Charakter chotára určoval spôsob jeho obrábania v rámci jednotlivých hospodárskych odvetví. Na základe štatistických údajov z roku 1895 rozloha chotára vo Vlčanoch bola 6902 kat. jutár, na ktorej pracovalo 911 hospodárstiev. V obci Neded na rozlohe 6068 kat. jutár fungovalo 747 gazdovstiev. Prírodné podmienky chotára Vlčian a Nededu boli čiastočne odlišné. V extraviláne Nededu bolo viac nízkych, močaristých oblastí, ktoré v 1. polovici 20. storočia využívali ako lúky a pasienky. Ani polovicu rozlohy chotára v Nedede netvorila orná pôda (47 %). Vo Vlčanoch oráčina tvorila 64 % rozlohy extravilánu. V nededskom chotári tvorili lúky 36 % a pasienky 11,5 % celkovej rozlohy. Vo vlčianskom chotári rozloha lúk bola 13,5 % a pasienkov iba 7 %. V tomto období 10 % rozlohy chotára vo Vlčanoch evidovali ako neúrodnú pôdu. Veľkosť neúrodnej pôdy v Nedede je zanedbateľná ( 3 kat. jutra). Nie sú tu významné ani chotárne časti, obrábané ako záhrady, vinohrady a lesy. V nededskom chotári sa nachádzal aj trstinový porast menšej rozlohy. Podľa údajov z roku 1938 vo Vlčanoch na 6909 kat. jutrách pracovalo 1599 hospodárstiev, v Nedede na rozlohe 6258 kat. jutár 1161 hospodárstiev. Približne 70-80 % týchto gazdovstiev tvorili hospodárstva pracujúce na ploche menšej ako 5 kat. jutár, gazdovstva vo výmere 5-10 kat. jutár tvorili 13-16 %, hospodárstva vo výmere 10-20 kat. jutár 6-10 %, hospodárstva vo výmere 20-50 kat. jutár 2-3 % a hospodárstiev s výmerou 50-100 kat. jutár, resp. nad 100 kat. jutár existovalo iba niekoľko (16).
2. Vrstvy roľníctva a typy roľníckych hospodárstiev
Poľnohospodárska výroba vo Vlčanoch a Nedede v 1. polovici 20. storočia prebiehala v rámci roľníckych hospodárstiev. Hospodárstva zameriavané na poľnohospodársku produkciu podľa veľkosti delíme na nasledovné vrstvy. Samostatnú skupinu tvorili bezzemkovia, ktorí základ obživy si vedeli zabezpečiť námedznou prácou u miestnych veľkých gazdov, sezónnou prácou na blízkych a vzdialenejších veľkostatkoch. Veľkú vrstvu miestnych gazdovstiev tvorili drobní roľníci, ktorí hospodárili na malej rozlohe oráčiny od niekoľko 100 štvorcových siah do 5 kat. jutár. V rámci týchto gazdovstiev popri pôde v individuálnom vlastníctve často obrábali aj prenajaté pozemky, alebo kus poľa spolovice, kde pestovali výlučne záhradnícke plodiny. Produkty potom predávali za peniaze, alebo vymieňali za obilie. Ďalšiu rozsiahlu skupinu menších hospodárstiev tvorili maloroľníci, ktorí obyčajne gazdovali na 7-8, resp. 10-15 kat. jutrách, vlastnili koňa a kravu. Venovali sa predovšetkým zeleninárstvu. Početná bola aj skupina stredných roľníkov, ktorí obrábali obyčajne oráčinu väčšiu ako 20 kat. jutár. Základ v týchto hospodárstvách tvorili dva kone a 2-3 kravy. Strední roľníci sa často zameriavali na chov teliat a žriebät za účelom predaja. Keďže základnú obživu pre rodinu vedeli zabezpečiť pestovaním obilnín, zeleninu a dyňu, ktoré pestovali vo veľkom, predávali naraz vo veľkom množstve. Menšia skupina veľkých gazdov popri obilninách a kukurici tiež pestovala rôzne druhy zeleniny (zemiaky, dyne, cibuľu, kapustu, atd'.), ktoré sa odvážali k objednávateľom lodnou a neskôr železničnou dopravou.
Vlčianske a nededské hospodárstva v 1. polovici 20. storočia tvorili až na 1-2 výnimky dedinské gazdovstva. K fungovaniu rodinných hospodárstiev boli nevyhnutné orná pôda, pracovné náradie, ťažný dobytok a pracovná sila. Základ hospodárstiev tvorila predovšetkým vlastná orná pôda, ktorá mohla byť doplnená ešte pôdou vzatou do prenájmu. Individuálne vlastníctvo obytného domu nebolo podmienkou pre fungovanie samostatného gazdovstva. Ženaté deti, od rodičov nezávislé z hľadiska výroby i spotreby, často bývali aj niekoľko desaťročí pod jednou strechou s rodičmi. V chotári obidvoch obcí boli pozemky dobrej kvality, na ktoré nestavali, ale každý malý kus obrobili. Z pracovných prostriedkov mimoriadne veľký význam mala ťažná sila. Najzákladnejšie hospodárske náradie (pluh, plúžence, šmyk a brány) sa nachádzalo už aj v drobných hospodárstvách. U maloroľníkov sa výbava rozšírila o voz, prípadne o sane, u stredných roľníkov o rajtár a sejačku, u veľkých gazdov o mláťačku a elevátor. Potrebnú pracovnú silu zabezpečovali v rodinných hospodárstvách členovia rodiny. Gazdovstva, v ktorých obrábali 10-20 kat. jutár ornej pôdy si vo výrobe vystačili ešte s vlastnou pracovnou silou, príp. susedskou a príbuzenskou vzájomnou výpomocou. V hospodárstvách strednej veľkosti k obrábaniu pôdy bola potrebná aj vonkajšia pracovná sila. V týchto gazdovstvách celý rok zamestnali sluhu na vykonávanie bežných poľnohospodárskych prác a žatevníkov. Vo veľkých gazdovstvách pracovali dvaja sluhovia a viac žatevníckych skupín.
V samostatných roľníckych hospodárstvách vo Vlčanoch a Nedede v 1. polovici 20. storočia na základe spôsobu výroby a výrobných odvetví prevažovalo jednoznačne obrábanie pôdy. Obyvatelia sa popri chove hospodárskych zvierat venovali zväčša pestovaniu obilnín a zeleninárstvu. V rámci obrábania pôdy 2/3 rozlohy oráčiny používali na pestovanie rôznych druhov obilia, zeleninárstvo prebiehalo na ostatnej časti ornej pôdy, nachádzajúcej sa v blízkosti intravilánu obcí. Vo veľkých hospodárstvách najväčší význam mala produkcia obilnín, okopanín a krmovín. U stredných roľníkov vzrástla dôležitosť zeleninárskych odvetví natoľko, že tieto prevažovali nad pestovaním obilnín a okopanín. Obživu maloroľníckych rodín zabezpečovali predovšetkým zeleninárske aktivity a obchod so zeleninárskymi artiklami.
Vo VlČianskych a nededských hospodárstvách rôznych veľkostí popri snahe samozásobovania zohrávali veľkú rolu výroba produktov pre trh, používanie peňazí a trh.
Vo vývoji hospodárskeho života obidvoch obcí bol mimoriadne dôležitý ten fakt, že okrem Vlčancov, Nededčanov a obyvateľov blízkej, na druhom brehu Váhu ležiacej obce Kamoča, sa zeleninárstvom nezaoberali široko-ďaleko ani v jednej obci. Z toho vyplýva, že vyprodukovaný tovar mali možnosť šikovne speňažiť už v najbližších obciach: na blízkych trhoch lacnejšie, na vzdialenejších drahšie. Musíme brať do úvahy ďalej i to, že štruktúra produktov sa v priebehu niekoľkých storočí zmenila iba veľmi málo. Pod vplyvom združstevňovania od 50. rokov 20. storočia sa tu udomácnili také druhy zeleniny (paprika, rajčiny, karfiol, kareláb, uhorky), ktoré predtým vo veľkom množstve nepestovali. V tomto období sa vo väčšej miere rozšírilo aj používanie umelého hnojiva. Štruktúra pestovaných plodín v kolektívnom hospodárstve vychádzala čiastočne z viacstoročných miestnych tradícií. Pestovanie zeleniny, ktoré udáva špecifický charakter hospodárstvu v obidvoch obciach, sa v menšej-väčšej miere zachovalo v rámci miestnych hospodárstiev dodnes.
Zostavila: Izabela Danterová
|
|