Előző fejezet Következő fejezet

Ján Janecskó

 

SVADOBNÉ ZVYKY V CANÁDALBERTE

 

Obec vznikla r. 1843. Vývin ľudových zvykov možno sledovať hned od jej založenia. Predmetom mojich výskumov boli svadobné zvyky. Cieľom manželstva bol síce výber životného partnera, no zo strany rodičov zohralo tu svoju úlohu aj doplnenie pracovných síl v rodine. V Alberté (Csanádalberti, Csongrádska župa) sa dievčatá vydávali obyčajne v 16-17-om roku života. Ak bolo v rodine viac dievčat, poradie výdaja nezáviselo od ich veku.

Za starú považovali dievku vyše 30 ročnú. Počnúc tridsiatym rokom života plietla si vlasy nie do vrkočov, ale do konííka.

Mládenec sa mohol ženiť až po vojenskej službe.

Hoci dieťa všeobecne považovali za potrebné, mnohodetných rodín bolo v dedine málo.

Prespané dievky (prespanka) prísne odsudzovali. Duchovný pastier Martin CIN-KOTSKY vo svojej práci (1884) o dejinách obce, charakterizujúc ľudové mravy, píše: „Nepoctivou pannu stíha všeobecné opovržení.,,1 Ďalším dôkazom prísnosti mravov je, že v rokoch 1844-1883, teda v priebehu 39 rokov narodilo sa bez zákonného otca iba 55 detí.2

Prespanka sa mohla vydať len za vdovca.

Dievčatá vo veku výdaja dostali viac spodných sukien a v kostole mali osobitne vyhradené miesta.

 

ZOZNAMOVANIE SA

 

Mládenci a dievčatá sa zoznamovali na priadkach (prjatke), pri studniach a pri spoločných prácach. Na rozhraní storočia sa usporadúvali priadky na troch miestach v dedine. Dievčatá, zoskupené v družinách, chodili len na jedny z troch priadok, ale mládenci navštevovali všetky tri.

Náklady spojené s priadkami hradili dievčatá. Platili za miestnosť aj citaristovi (tamboráš).3

Domáca gazdiná (prjatková mamovka) dostávala na sezónu od každej dievky jednu metlu, 20 šúľkov kukurice a liter maku alebo bôbu. Citaristu platili peniazmi.

Na priadky sa mládež schádzala v sobotu večer. Ako prvé prišli dievčatá s prasli-cami a vretenami. Zábava sa začínala pradením. Gazdiná sedela pri peci a dozerala na poriadok. Na osobitnú žiadosť a za príslušnú odmenu náhradu umožnila mladým stretnutie a rozhovor medzi štyrmi očami.

Priadky zanikli v 30. rokoch, keď ich funkciu prevzali pohostinské služby. Tanečné zábavy sa usporadúvali v nedeľu popoludní v sále konzumného družstva „Hangya". Tu sa mládež schádzala, zabávala a zoznamovala.4 Prehliadka pekne vyparádených budúcich neviest sa konala v nedeľu pred kostolom. V nedeľu šiel každý do kostola, doma ostala len žena, ktorá varila obed. Dievčatá sa schádzali pred kostolom, sviatočne vyobliekané, so spevníkmi v rukách. Vlasy mali zapletené do jedného vrkoča, previazaného stužkou. Pod širokou súkennou, neskôr hodvábnou sukňou nosili 2-3 spodničky. Na blúzke mali previazaný hodvábny ručník s kystkami. Starí vošli do kostola prví, a tak si mohli obzrieť vyčkávajúce dievčatá. Dievčatá vchádzali do kostola po jednom až po začatí bohoslužby, na konci prvého spevu. Pod lustrom uprostred kostola chvíľku postáli, obrátili sa k oltáru a odriekali krátku modlitbu. Potom si sadli do zadných, pre ne vyhradených lavíc. Takto mohli príchod dievčat sledovať rodičia i mládenci.

Matka s deťmi z Čanádalberta (župa Csongrád)
(Foto L. Erdélyi, 1918)

 

Kto prišiel do dediny z vidieka s úmyslom ženby, zamieril tiež do kostola. Tam si mohol obzrieť všetky dievčatá. Pytači prichádzali najmä z Nadlaku (Nadlac, Rumunsko), Tótkomlósa (Békéšska župa) a Pitvarosa (Csongrádska župa). No dievčatá sa poväčšine vydávali za domácich. Manželstvá v rodine, medzi bratancom a sesternicou, boli zriedkavosťou.

Dievčenský úbor z Čanádalberta 1880
(Neznámy fotograf)

 

Mládenci chodili za dievčatmi v stredu, sobotu a v nedeľu večer. Zhovárali sa s nimi a dvorili im v dverciach. Prístup do domu mali až po pytačkách. Vtedy ich prijímali v izbe.

Pri výbere manželského druha závažnú úlohu hral majetok, no podobne zavážila aj konfesia a národnosť. Evanjelická cirkev a slovenská národnosť boli tu hlavnými kritériami .

Do prelomu storočia sa zakladali mnohé manželstvá nie na výbere mladých, ale ich rodičov. Pritom matka mala závažnejšie slovo ako otec.

 

PRÍPRAVY SOBÁŠA

 

Ülohu sprostredkovateľa vzala na seba obyčajne niektorá žena z rodiny. Išla na návštevu do domu, kde mali dievča, cieľ svojej návštevy vyjadrila pomocou symbolického postupu. Kúpila si konopné semeno (konopovo seme). Dôkladne si obzrela dievča, poriadok v dome a majetkové pomery domácich. Zaviedli ju do prednej izby, ukázali, čo má dievča prichystané do vena, čím má naplnenú truhlu. Sprostredkovateľka potom o všetkom referovala mládencovým rodičom.

Mládenec z Čanádalberta
(Foto L. Erdélyi, 1920)

 

Dievča z Čanádalberta
(Foto L. Erdélyi, 1920)

 

Pytačky sa oznamovali vopred. Najvhodnejším časom pre pytačky bolo podľa tradície utorňajšie a štvrtkové predpoludnie. Dievča o ruku popýtala obyčajne matka, alebo stará mať ženícha (mladí %at). Pjtačka sa na ulici veľmi ponáhľala, lebo podľa povery bolo zlým znamením stretnúť sa v tom čase so ženou. Pri pytačkách boli prítomní rodičia mladuchy (mladá nevesta). Mladá nevesta musela priasť ked ju šli pýtať. Bolo to preto, aby jej budúca svokra (mamóška) videla, aká je usilovná, že vie aj priasť.

Pytačova matka sa obrátila k nevestiným rodičom s týmito slovami: „Ja som prišla, H Ank,u dáie môjmu sinovi %a %enu a mňe %a slúžku?"

„Ci pôjdeš?" - pýtala sa matka dcéry.

„Pozdravujem ho" - znela kladná odpoved.

„Tak podaj ruku" - pokračovala pytačova matka a podala dievke peniaze. Potom ju domáci usadili a dali jej zajesť.

Po pytačkách nasledovali oddávky (%dávanke). Mladý zať bral so sebou rodičov, starejšieho a niektorých príbuzných. Zo strany verenice boli prítomní tiež rodičia, sta-rejší a bližšia rodina.

Do funkcie starejšieho sa najímali ľudia, ktorí sa venovali usporadúvaniu rodinných sviatkov z povolania. Taký bol napr. Juraj Szúdor, ktorý v rokoch 1899-1922, podľa svedectva jeho zápisov, bol starejším na 73 svadbách.5

Na oddávkach sa ujal slova najprv ženíchov starejší, potom prehovoril ženích. Snúbenica sa sľúbila pytačovi. Potom si mladí podali ruky. Snúbenica dala ako snubný daršatku (ručník), snúbenec ju obdaril papučami. Tieto snubné dary v 30. rokoch zanikli. Odvtedy si snúbenci vymieňajú obrúčky. Po oddávkach si zasadli všetci za stôl a nasledoval obed.

Zena a dievca (Huszárova a Vajicseková) s hodvábnyi rucnikmi a sirokymi suknami Canádelbert, 1910
(Neznámy fotograf)

 

PRÍPRAVY NA SVADBU

 

Medzi oddávkami a sobášom uplynuli 3-4 týždne. Snúbenec už mohol voľne navštevovať svoju verenicu. Niektorý deň po oddávkach odišli snúbenci na faru na zápis. Kňaza obdarili obyčajne uterákom z domácej tkaniny a sliepkou. Nasledujúca nedeľa bola dňom ohlášok - v kostole verejne vyhlásili chystaný sobáš.

K prípravám na svadbu patrilo pozývanie hostí (%yat na svadbu) a chystanie strúhan-cov do polievky (šifľíke, brdovce robiť).

Polievkové strúhance nachystali pozvané ženy z bližšej rodiny. Priniesli so sebou niekoľko vajec a potrebný riad. U nevesty robili sekance (šiflíke), u ženícha strúčky hotovené na brde (brdovce).

V ten istý deň sa konali aj povolávačky. Dievčatá ráno ozdobili zváča (t(váí) i družbu (družba). Obaja dostali vreckovku (ručnílok), ktorú si pripli do ľavej gombí-kovej dierky. Na vreckovky boli prišité dlhé farebné stužky a myrtová vetvička. Klobúky mali podperené rozmarínom. V rukách mali valašky alebo palice.

Stužka zváča z Čanádalberta, 1930
(Foto L. Busa, 1970)

 

Zápisky starejšieho Juraja Szudora z Čanádalberta, 1899
(Foto L. Busa, 1970)

 

Zoznam pozvaných zostavili rodičia. Rodinné zväzky rešpektovali do stupňa spoločných prarodičov, no nezabúdali ani na priateľov a susedov.

Zváč po vstupe do domu odriekal túto formulu:

„Jako ňekdi %idé starodávni, tí% i pohane, tak i mi kresťaňe ten običej mel'i a zachovávali, %e kdiž do stavu manželského vstupujú, prátele na svadbu povolávajú, len običej i tento hospodár má, kdiíi siná svojho %eňí, chce na svadbu povolával skrine mrie vás. Zádajt, abi sie na prijdúci utorok (štvrtok) ráčili do ich svadobného domu prísť a ich siná k svätému sobášu odprevadil. Slubuju, žý sa vám budú chcieť se vším dobrím odslúžil a odmeniť."

Pozvaní prisľúbili, že ak im zdravie dovolí, istotne prídu na sobáš. Dali pozdraviť svadobného otca (svadobní oťec) a svadobnú matku (svadobná mať).

Svadbu usporiadali obe rodiny zvlášť. Postavili veľký stan (šiator) na dvore alebo humne. Na stavbe pracovala celá rodina. Navozili stľpy, dosky na lavice a trojnohé stojany (podkladi). Stan pokryli domácky utkanou plachtovinou. Mladí muži nanosili stoly, dievčatá obišli pozvaných hostí a pozbierali od nich misy a taniere.

Kuchyňa bola zariadená pod cieňou. Ohniská boli zhotovené zo surových tehál, varilo sa v kotloch.

Deň pred svadbou svadobníci priniesli svoje dary, findže, lyžice, bedňu alebo iný riad a náčinie. K svadobnej večeri prispeli sliepkou a pleteným koláčom. Hostí vítala svadobná matka a hostila ich koláčom, vínom a pálenkou.

Celá bližšia rodina bola v tento deň spolu. Ženy pripravili jedlá na varenie, ošklbali sliepky. Na svadbu si najímali obyčajne aj kuchárku. V dedine boli vždy dve-tri ženy, ktoré sa ochotne podujali na túto prácu.

Podvečer zapriahli do voza a vybrali sa po nevestino veno (pre duchni). Čo dostala do vena dcéra stredného roľníka?

Bola to predovšetkým maľovaná truhla (láda).

Truhla s venom nevesty z Čanádalberta, 1860
(Foto L. Busa, 1970)

V truhle boli doma tkané posteľné plachty (stroche), uteráky (uteráč), rubáše (rubač), súkenné sukne (sukňa), zástery (pásiem), oplecká (opľecko), pekne vyšívaný kožuch (kožuch) a čižmy. Okrem toho nevesta dostala aj duchnu (duchna), dva vankúše (vankúše) a spodnú perinu (perina).

Veno priviezol domov mladý zať so svojimi pomocníkmi, šuhajmi a dievčatmi. Vankúše zaviazali do plachty a spolu s truhlou ich pokládli do voza. Bolo zvykom potajomky uchytiť domácim čo najviac náčinia, metly, varešky a podobné nestrážené haraburdie. Mladucha počastovala prenášateľov duchien koláčom a vínom, potom sa rozlúčili spievajúc:

Pome stato, porne,

ňerada nás majú.

Sej, aj s práznimi pohári

okolo nás hrajú.

Voz sa pohol. Po ulici išli so spevom. Pre koho neostalo miesta na voze, kráčal pešo, so sklenicou v ruke, takto spievajúc:

 

Sej, dobrí'večer,frajervočka moja.

Ked k vám prídem, naveki si smutná.

Prečo si tak srdiečko sumuješ"?

Sej, kazdí vraví, $e %a mnou banuješ.

Keď došli domov, zložili z voza veno. Posteľ musel dať mladý zať. Dievčence sa pustili do postieľania, no šlo im to ťažko, lebo mládenci zavše rozpínali nárožné želiezka, alebo vliezli pod posteľ, a ked sa vzpriamili, rozpadla sa. Napokon ich dievčence povyháňali metlou a tak už nič neprekážalo ustlať lôžko pre mladý pár.
V dvadsiatych rokoch truhlu zamenila skriňa (šifon). Nábytok do spálne začínali kupovať až v štyridsiatych rokoch. Počet vankúšov v dvadsiatych rokoch sa zvýšil na šesť. Po prvej svetovej vojne už kožuchy nepatrili do vena.

 

DEŇ SVADBY

 

Na konci minulého storočia bývali trojdňové svadby. V rokoch pred prvou svetovou vojnou svadobné veselie trvalo už len deň. Obdobím svadieb bola jeseň, ked už bolo nové víno a pálenka, úrcda bola zobratá a mali z čoho chystať veselie.

Deň svadby bol obyčajne utorok alebo štvrtok. Na piatok sa nesvadbilo, piatok nebol pre začiatok. „Piatok - %lí\ačiatok" - vraví príslovie.

Zváč predpoludním odišiel za starejším. Zaniesol mu sklenicu s vínom, na ktorej bol nastoknutý okrúhly koláč v podobe veľkého prsteňa. Zváč vyzval starejšieho, aby sa dostavil do svadobného domu: „Mnohovázení pán starejší! Začína sa svadobné veseľe-ňie. Skrze mňa prosia a šýadaju, abi ste prišli do ich pocfivého príbitku. Ze vám budú chciet viem dobrím odslúžiť sa. Príjmiťe vdačňe!

Odovzdal koláč s vínom a spolu sa vybrali do svadobného domu.

Starejší za poskytnuté služby dostal sliepku, koláče, víno a peniaze.

Zatiaľ v svadobnom dome bolo veľmi rušno. Vyložili kotly na oheň a pustili sa do varenia. Prišli aj hudci. Na každej svadbe hrala dychová kapela (trubači). O hudbu sa mal postarať vždy zváč. Trubači sedeli v kúte stanu a tam hrali do tanca.

Svadobníci sa začínali schádzať po obede, vítala ich svadobná mať. Hostila ich v stane koláčom a vínom.

V skorých popoludňajších hodinách svatka začala obliekať mladuchu v izbe alebo komore. Úlohy svatky sa ujímala obyčajne nevestina staršia sestra alebo švagriná.

 

Mladucha v čiernom z Čanádalberta, 1946 Sobášny obraz Juraja Szudora a Zuzany Lócziovej
(Neznámy fotograf)

 

Mladuche obliekli dve-tri spodné sukne, aby vrchná sukňa bola dosť široká. V prvých rokoch storočia mladucha sa sobášila ešte v čiernom, neskoršie vo farebných šatách a až od dvadsiatych rokov v bielom. Ak mala smútok alebo bola sirota, išla pred oltár v čiernom.

Hlava mladuchy bola ozdobená vencom z farebného papiera a kvetov. Od dvadsiatych rokov nosila nevesta myrtový veniec. Vlasy mala zapletené do jedného vrkoča. Okolo drieku mala jemný biely závoj (plachlička), ktorý si jedným koncom prevesila cez rameno. Plachtička bola ozdobne vyšívaná. Neskôr týmto závojom oddelovali posteľ rodičky a po dotlení života slúžil ako smútočná prikrývka. Od tridsiatych rokov sa už nepoužíva.

Mladuchu pred urieknutím chránili tak, že do šatôčky zaviazali chlieb a soľ a tento uzlík priviazali o šnúru na spodnej sukni.

Kým mladuchu obliekali, zatiaľ sa svadobníci veselili, spievali vonku. Družice (družice) išli s kvetmi, stužkami, v neskoršej dobe s myrtovými halúzkami do ženíchovno domu. Mali za úlohu ozdobiť, vycifrovať mladého zaťa i jeho družinu. Išli s nimi aj dvaja družbovia. Pred odchodom zaspievali:

Čo si taká smutná, Anička?

Či ťa azdaj boľi hlavička?

Nespitú/ťe sa mňa, mamička,

nebolí mňa moja hlavička.

 

Čízeje to šuhaj, jak ru%a,

čo bi mi ho dali %a mu%a!

Ani by mu robif nedala,

len bi ho od krási držala.

 

Nepovec, má milá, nikomu,

%e som f a doviedol do domu.

ILen povec tej tvojej materi,

%ebi hotovili perini.

 

Potom nasledovala táto pieseň:

Anka naša, čo odkážeš mladimu?

Ideme naušťíviť novú rodinu.

Ideme mu s krásnim jelením vencom,

nebude si svet podívať mládencom.

 

Ked prichádzali k ženíchovi, takto žartovali:

 

Kde ten Jančík, Jano bíva?

Ani dobré gati nemá.

Radšej bi si gati kúpil,

ako ku Aňički chodil.

 

Melódiu pesničky - žiaľ - už nikto nepozná.

Družinu mladých privítali v ženíchovom dome svadobčania na čele so starejším.

Jedna z nevestiných družíc povedala tieto pozdravné verše:

 

Mnohováfyií pán s tar ej H!

Kdi% Ester kráľ chcel dcéru %a královnú míii,

musela sa pekne priozdobiťi.

Tak aj naša mladá nevesta je u% zhotovená,

krásnima zelenima venci je priozdobená.

Aj ja tú povinnosťkonám',

od našej mladej tento dar prinášam

mladoýeňíchovi, tak aj druzbovi,

abi ste sa £ toho veselili

a naše družičke a mladú

vdačňe spomínali.

Prijmite vdačňe

a platte statočne.

Dar %a dar íjadame,

nadarmo nič nedáme.

Lebo kim sme a kvetma chodili,

tri pári čierni sme zodrali.

A kim sme natrhali,

všetke prsti popichali.

T ak je to kazdí kvet po toliari, po groši.

Prijmite vdačňe, pán starejší!

 

Po týchto slovách odovzdali kvety a žiadali si ženíchov klobúk. Dali im starý, otrhaný klobúk na priozdobenie. Dlho trvalo, kým sa našiel nový klobúk, ktorý potom dookola obšili rozmarínom.

 

ODOBIERKA ŽENÍCHA

 

Starejší zvolal svadobčanov pod šiatrom alebo v izbe a na odobierku povedal tieto slová:

Milí a drahí rodičov é! Doplnil se ten čas, v ňemž mi \ vašého príbitku vis tupil máme. Vášmu milému sinovi manželku a vám nevestu prives f i máme. Bo f e svati, požehnejž tento pár, prosíme la, ked sa teraz k svätému sľibu hotovíme. Drahí rodičov é! Za vašu lásku a %a vichovávaňie vámpodakuje. Kohože bi vrúcnejšie, ňežji vás miloval! Komu vdečnosť dokazoval! Vás i v starobe a krí%i opatri f sa snaží. Nech bude jeho snaha požehnaná, abž bil %de na %emi šťastní, to vinšujem.

Odobral sa aj ženích. Jeho rozlúčkové verše zložil starejší. V takýchto veršoch sa často odrážali aj aktuality všedných dní. Nasledujúca odobierka pochádza napr. z roku 1924, krátko po skončení prvej svetovej vojny:

Buh, oťec nebeskí, budíš vzdicki se mnú!

A de/ž, aí pokročím šťastlivé cestu mú.

S bohém chcem začíii všetko mé čiňeňí,

bi šťastlivé bilo moje ocenení.

Poslišťe máličko, všickňí svadobníci,

chcem vám niečo rieknuť, bucťe pri tichosti!

Pod ochranu boskú sejiž ňiňí dávam,

kdiž se na neznámu cestu odberávam.

'Nie je tak neznáma, j ako mi tá bila,

čo nám pričinila tá svetová vojna,

Že misel som opustiť rodičov mích sladkích,

moj detskí dom v ňom brata, sestru, miľích.

Smutné čaši boli, které sme prežili

Pri odchode tomto čo vám mám mlúvií?

Že prišiel ten čas, čo vás mám opustiť,

vás, sladká mamovka, a pre manželku ísť.

Za sladkú mamovku mé srdce ma bolí,

ma oňi od detstva velice chránili.

Bože moj, bože moj, komu sa obrátim,

ked sladkého otca si tu nevidím.

"Nemôžem im líčňe vza lásku dekovať,

%a vichovávaňí a viučovávaňí vinšovat.

Chránili ste nás, ako drahie kveti,

ved sme len tri boli, vaše milie deti.

Tá svetová vojna nám to nadohnala,

Že vás tak v mladosti životu zbavila.

 

Mladoženích pobozkal rodičov, súrodencov, potom sa svadobčania pobrali na cestu k nevestinmu domu. Na čele sprievodu kráčal starejší, za ním zváč s družicou, za nimi ostatné družice s mládencami a až nakoniec členovia rodiny a príbuzní. Sprevádzala ich aj hudba. Družbovia a šuhaji bez páru kráčali tanečnými krokmi a so spevom na čele kapely. Hudci vyhrávali pochodové piesne.

Záverečná časť odobierky ženícha z Čanádalberta, 1924
(Foto L. Busa, 1970)

Sprievod sa zastavil pred domom mladuchy. Družba vystúpil zo zástupu a prosil domácich, aby ich pustili dnu. Ak ťahačky boli pritom príliš dlhé, preskočil plot a otvoril vráta sám. Svadobčania vstupovali po pároch.

Vtedy už bola mladá nevesta oblečená. Na príchod ženíchovej družiny sa mala dívať z obloka. Podľa obyčaje v ruke držala okrúhly pletený koláč a pozerala sa cez otvor, ktorý bol vprostriedku. Takýto okrúhly koláč bol istým symbolom vernosti manžela v budúcnosti. Podľa ľudovej tradície týmto symbolickým úkonom mladá nevesta si požaduje, aby sa manžel obšmietal len okolo jej koláča, čiže dierky.

Svadobčanov privítali v izbe alebo pod šiatrom. Vtedy prehovoril ženíchov sta-rejší, prosiac o vydanie nevesty:

Mnohováfyii pán starej ši i vi v šedá prítomní! Kdi% se nahľedňeme do písma svätého, tam nájdeme v prvej kňihi Mojžišovej, ze kdiz hospodin prvého človeka stvoril, postavil ho do rája. Nemal tam k sebe podobného stvorení. Počalo mu bit smutne. Búh vislišeljeho a rekol: „Neňí dobre biti človeku samotnému". A stvoril mu pomoc, ktorá bi pri ňom v%di bila. Ked Adam videl Evu pred sebou, zaradoval sa veľmi. Rekl im hospodin: „Dajte si ruki. A spojil ich manželstvom navodí. A tak je to s manželstvom i podnes pri potomkoch Adamovích. Tak túžj po tomto raji mládenec i panna, abi mládenec mal pomocňicu a panna opatrňíka. I tento náš poctiví mládenec za touto potrebou prichádzi k vám spolu s nami, abi si pomocňicu sjvota našiel, s vašou pannou v manželstve na celí šjvot sa spojil. Prosíme ju teda a čakáme láskavú a príjemnú odpoved.

Na prosbu odpovedal druhý starejší mladej nevesty:

Úprimní spolupriaťeľia, obzylášie vi pán starejší! Vítame vás srdečne i s htífečkem vašim. Prosíme vás, posadte sa u nás. Z vašich kresíanskích a pekních rečí sme vžrozumeli všedko, čoste o stavu manželského hovorili. Ukazovali ste nám jakiad stavu manželskému. Virozumeli sme aj žiadosť, abi sme vám poctivú pannu a dcéru t ich t o šlechetnich rodičou za vášho mladého iemu %a manželku prislíbili a oddali. Mi vám to na %áden spôsob ňemúzeme, to nestojí na nás a na rodičou, ale na mladej. Zavoláme ju ajestľi ríkňe, žj pôjde, mi ňič proťi tomu ňemáma. A tak bude zavolaná.

Pri týchto slovách družba priviedol nevestu. Starejší jej zopakoval otázku, na ktorú odpovedala kladne.

Starejší oddával mladú nevestu s týmito slovami:

Výdicki si váiŕ tohoto vivoleného nad všetkích jiních, nebo jen tí, ktorí j sú čistého srdca, boha videli budú. A tak vidíte, pán starejší, %e táto panna dobrovoľne privoluje, čo ste si žiadali. Prijmite šiju vdačňe a oddajte ju, komu patrí. A %daržš toto dielo naše pán boh ke cti a sláve svojej. Amen.

Ženích sa podakoval za výchovu svojej verenice a rozdal dary. Testoví dal čapicu, testinej čižmy, švagrinám stužky alebo plátno, švagrovi vreckový nožík. Od dvadsiatych rokov obdarúvanie nie je vo zvyku.

Starejší dal znamenie hudcom, aby zahrali príležitostnú pieseň. Bola to vlastne ranná pobožná pieseň, no textom sa hodila aj na túto príležitosť: „S bohém já chci zacíti..." (Tranoscius, č. 703).

Celý zástup spieval.

Potom nasledovala odobierka nevesty:

 

Mamovka premilá, duše utešená I

Hledím na vás ňiňí, žj ste zarmúcená.

Jen jednu ratoľest ste pri sebe mali,

tá sa od vás, milí, rodičové, dali.

Pri mojom odchode ie% rozlúčováňi

aj starej mamovki činím dekováňi.

Kvitla sem ja pri vás, jak ruýa spanilá,

aľe sem ja ňiňí svoj kvet premenila.

Tak hla matka dítki ťezce vichováva,

at kdžs> vetrík veje, ona je nastáva.

Ach, j ak se, mamovka,ja mám odslúži ti,

°(e ste mňe ráčili v pannenstvi chránili,

%e ste neceleli na mňe nakladali.

Nechať vám to všetko hospodin zaplaťíl

Jestľi sem vám v niečom ňekdi proviňila,

slovem aňeb skutkem dosť ňeučiňila,

ráčťe mi odpustiť, prosím vás srdečne,

s tim vás boh pozehňej časne, tak i večne. Amen.

 

Po tejto odobierke nevesta pobozkala rodičov a súrodencov a nasledovala rozlúčka, ktorú povedal zaťov starejší. Ponej sa zoradil celý sprievod. Do čela si stali dvaja starejší, za nimi mladá nevesta s družbom. Za ňou šla svatka s mužom. Zoradili sa aj družičky s mládencami, posledný pár v ich rade tvoril mladý zať s jednou družicou.

Ostatní svadobčania nasledovali až potom. S muzikou sa sprievod vybral k obecnému domu. Šuhajci ujúkali, nôtili, ženy niesli so sebou koláče, ktoré rozdávali divákom (čudovári). Odprevadili mladých na civilný sobáš, potom aj do kostola. Medzitým ich pozornosti neušiel žiaden zjav na ceste a v počasí, lebo ľudová viera pripisovala týmto veciam veľký význam.

Ak pršalo, nevesta bude veľa plakať.6

Ak sa na ceste spustil lejak, prišlachol, pribil mladuchu k ženíchovi-manželia sa nikdy nerozvedú.

Ak sa lejak spustil, kým ešte boli doma, manželstvo nebude trvalé, lebo dážd pribil nevestu k rodičovskému domu.

Ak sa stretli s prázdnym vozom, budú chudobní. Naložený voz znamenal bohatstvo. Nikto nesmel predbehnúť svadobný sprievod, lebo to bolo nešťastným znamením.

Ak fúkal vietor, nevesta bude vetroplach.

Aké je počasie, taký bude aj ich život. (Život ako čas.)

Ak na cintoríne bola otvorená jama, nešli na sobáš, pokým mŕtveho nepochovali.

Zo sobáša sa šlo inou cestou ako na sobáš. Vracali sa bud chodníkom na druhej strane cesty, alebo obchádzali celý desiatok (čiastku obce). Návrat tou istou cestou znamenal nešťastie.

Po civilnom sobáši starejší zaviedli sprievod do kostola. Tam obišli oltár, pričom každý zložil po grajciari do pokladničky farárovi, na oferu. Mladý pár sa potom postavil pred oltár. Svadobčania sa posadili do lavíc. Hudci čakali vonku, kým sa skončí sobášny obrad.

Z kostola vychádzala mladá žena už po boku svojho muža. Pred kostolom hádzala deťom drobné mince a orechy. Orechy priniesla jej svatka, mali symbolizovať plodnosť.

Zástup sa pred kostolnou bránou rozdvojil. Nevestini svadobčania odišli do jej domu, ženíchovi šli s mladým párom do ženíchovho domu. Sprievod išiel s veľkým krikom a spevom. Ženy ujúkaľi.

Svadobný sprievod v Čanádalbette, 1920 Svadba J. Lauku a M. Konczosovej
(Neznámy fotograf)

V ženíchovom dome ich čakala otvorená brána. V ústrety sprievodu vyšiel chlap s metlou a pred novomanželmi zamietol chodník, aby mali čistý život. Do brány postavili nádobu (črepniak) s vodou. Nevesta pri vstupe do domu mala doň kopnúť, aby sa prevalil. Robievali to ešte aj v štyridsiatych rokoch.

 

PRIVÍTANIE MLADOMANŽELOV

 

Svadobní rodičia vítali mladých v izbe. Svokra sa spýtala nevesty: „Čo si nám doniesla?,, „Zdravia, Mastia, božské požehnania,, - znela odpoved. Starejší pripovedal (prž-poviedal) nevestu novým rodičom: Úprimní spolupriatelia! Pomohl nám hospoäin i toto naše predsevzetia šťastlivé vikonať. Uvädnime mladú nevestu do tohoto príbitku s tím srdečním šzádáňim, abi ste ju vdečňe prijali ráčili. Hospodin nech vám šiesti dá, abi ona podlé Radostí a očakávaní vašého ňejen svému manželovi verná bila, ale i pre vás ochotná stád se mohla, to vinšujem.

Aj nevesta povedala krátky pozdrav novému rodinnému kolektívu.

Posadili jej do lona dieťatko, ktoré hojdala niekoľko minút, potom ho obdarila peniazmi a vrátila matke. Tento kratučký obrad jej mal zabezpečiť plodnosť a požehnanie na deťoch.

Potom svadobčania vyšli pod šiator. Mladý pár si sadol na hlavné miesto na čele šiatra. Vedľa nevesty sedela svatka, ktorá bola stále pri nej a vo všetkom jej pomáhala. Po boku ženícha sedel jeho starejší, ostatní svadobčania si vybrali miesto podľa ľubovôle. Začínal sa tanec. Muzikanti zahrali, tancovali mladí i starí.

Podvečer starší ľudia odbehli domov nachovať statok. Potom sa vrátili a veselili sa až do večere.

 

SVADOBNÁ VEČERA

 

Večer starejší a zváč pozvali hostí k stolu. Príbuzní si posadali podľa rodín a priateľských skupín. Mládenci a dievčatá si priviazali zásterky a pomáhali zváčovi nosiť jedlá. Zváč každému vyznačil stôl, ktorý mal obsluhovať. Najprv vyložili na stoly pálenku, chlieb a koláče. Hostia ponúkali jeden druhého. Polievku nosili vo veľkých misách. Podávala sa obyčajne kuracia polievka so šiflíkmi alebo brdovcami Zváč obsluhoval mladomanželov a starejšieho. Polievku pripovedal takto:

Mnohovázní svadobníci! j\ mne utrápení všedci. Ja viem, čo tera% čakáte, lebo prácne hurke máte. Všetci bi ste chceli jesti, takie kusi ako pesti. Ale troška dočekajk, polievku si zachlípajte. V kuchinke ešte niečo chistajú, a snád vám aj inšie dajú. Prijmite vdačňe!

Starejší lyžicou poklepkal na svoj tanier, počkal, kým nastalo ticho. Potom odriekal modlitbu pred jedlom. Po modlitbe zaželal hosťom dobrú chuť a pustili sa do jedenia. Ženích a nevesta jedli zo spoločného taniera.

Svadobní rodičia, chodiac pomedzi stoly, dozerali, aby všade bolo jedla do sýtosti. Po polievke nasledovala kuracina s paradajkovou omáčkou. Zváč ju odporúčal hosťom nasledovne:

Skrze tejto kuracine vela som ustával,

po paláiti, po chlievoch veľa som unúval.

Dosť som %a ňou behal,

predsa som ju padol

pod klonkou v komore,

 

fybi viac nechodila v susedovom dvore.

 

Dal som ju kuchárkam,

bi ju uvarili,

Žebi ste si %ubi

na nej neklamali.

Tak ju us> vidíte

u mňa uvarenú,

s šifľíkí, brdovcí

chutne pristrojenú.

Prijmite vdačňe !

V minulom storočí sa svadobná večera skladala z nasledovných chodov: pálenka (páleno), víno (víno), kuracia polievka (kuracápoliovka), varená slepačina s paradajkovou omáčkou (varená slepečina s paradičkovou zmáčankou), bravčový perkelt (svinskípaprikáš), plnená kapusta (sárma) a napokon medová kaša. Víno si vozili z okolia Cong-rádu. Z múčnikov poznali závin (rejteša), tvarožník (tvarožníku), a koláč (koláča).

Na prelome storočia podávali sa ešte tie isté jedlá, no bez medovej kaše. V tridsiatych rokoch tvarožník nahradila torta. Zváč pri každom jedle povedal vinš, no svadobčania mu skákali do reči, aby ho pomýlili.

Na konci večere starejší opäť vstal, prosil o ticho a pomodlil sa. Potom rozdal nevestine dary. Svokra dostala plátno na oplecko, svokor na košeľu, deti ručníky alebo stužky. Vreckovku dostal starejší, zváč, družba a výčapník (krčmár). Zvyk obdarobať zanikol v druhej polovici nášho storočia. Starejší potom vyzval hostí k peňažným príspevkom. Na každom stole prevrátili tanier, do ktorého hostia hádzali peniaze pre domáceho gazdu. Boli to príspevky k svadobným nákladom. Obsluhovači priniesli taniere s peniazmi a stôl starejšieho, ktorý pozbieral a odovzdal nazbieranú sumu svadobnému otcovi. Tak isto sa skladali svadobčania aj pre mladý pár (na ratolesť), pre cirkev a napokon pre kuchárku.9

 

SVADOBNÉ VESELIE

 

Po večeri dievčatá povynášali riad a príbor, mládenci odstránili zbytočné stoly a mohol sa začať tanec. S mladuchou si zatancoval mladoženích, potom ju mohol brať každý do tanca. Cez prestávky sa spievalo. Albertskí Slováci majú dobrý hudobný sluch. Piesne často zaznievali dvojhlasné.

O polnoci tanec prerušilo očepčenie mladuchy.

 

OČEPČENIE MLADUCHY (ZAVÍJAČKA)

 

Na zavíjačku sa dostavila aj svadobná družina z nevestinho domu, jej starejší, druž-bovia a dve-tri družice. Mladí, družba a svatka vyprevadili nevestu do izby. Šli s nimi aj hostia z nevestinho domu, ale len na pitvor. Tam čakali do konca %avijalky. Potom s očepčenou nevestou vyšli pod šiator medzi svadobčanov.

Predtým v izbe sňal družba mladuche z hlavy veniec, rozplietol jej vlasy, sňal z nich stužku, ktorú mu mladucha darovala, a obviazal si ju okolo ramena. Novomanželia sa umyli. Neveste obliekli farebné šaty. Svatka ju učesala, vprostriedku jej rozdelila účes, uvila jej vlasy do dvoch vrkočov a uviazala ich do koniíka. Potom jej pripli biely čepiec (čepiec), ktorý bol symbolom vydatej ženy. O čepiec sa postarala svokra. Aby kontík dobre držal, upevnili ho širokou ihlou (ihlička) a ovinuli aj stužkou.

Očepčená mladucha (K. Zelenková) z Nadlaku (Rumunsko), 1940
(Neznámy fotograf)

Družice sňali rozmarín zo ženíchovho klobúka. Družina, ktorú viedol nevestin starejší, priniesla peniaze nazbierané pri večeri a stromček života. Bola to jedľová alebo brezová haluz. Ozdobili ju jablkami, pozlátenými orechmi, stužkami a peniazmi. Stromček života (ratohsf) v tridsiatych rokoch zanikol. Družice priniesli aj obrovský koláč, ktorý upiekla svatka (raďosňík). Radostník bol v tridsiatych rokoch vystriedaný veľkou tortou, upečenou zo 100-200 vajec.

Zavíjači spolu s mladým párom, na čele s nevestiným starejším, vstúpili pod šiator. Starejší niesol na tanieri peňažné príspevky pre mladý pár, družba niesol ratolesť. Mladucha vstúpila s radostníkom. Starejší zavinšoval:

K potešení Noelovi,

vernému patriarchovi

holubica ratolestku

priniesla v verném pisku.

Aj naša mladá, vám tie%, pán starejší,

prináší v túto chvíli ňiňejší

tento koláč utešení,

Bud vám všem ku potešení,

bi sťe ho vďačne prijali

a medsj sebou rozdelili,

ale mňe najvetší kus dali.

ľ ríj mi f e vdačňe !

 

Pri týchto slovách mladucha položila na stôl radostník, starejší tanier s peniazmi a družba ratolesť, ktorú postavili do črepovej nádoby. Potom nasledoval vinš mladuchinho družbu:

 

Milí páni svadobníci !

Všickňí malí i velicí,

ráčtez v dobrej vúľe bili.

Prišiel sem s e pochváli (i.

Bojoval sem s jednou pannou,

jednému mladému danou.

Dej, panna, ten veniec dolu,

nebo la zotňem pospolu.

A ona sa obrátila

na mňa veľmi hrubo,

pros ti berieš práve moje,

ja nechávam tebe tvoje.

 

Nejedol si toľik kaši,

%ebi si rozplietol mé vlasi.

Ja som sa nato rozhneval,

fy som jej ho silou dol bral.

 

Poviem, ako som v%al veniec:

 

Daj panna ten veniec dolu,

vidíš moju šabľu holú?

A ona sa velmi %lakla,

%e i na kolená kľakla.

V%al som veniec ?£Jej hlaví,

nech o tom %áden nepraví,

$e som v tom niečo prohrešil,

 

ňeb som ju takto potešil :

 

Mesto tohto tvojho vence

budeš no sít krásne čepce.

Budeš mnoho krásňejšia

a nám vše t kí m príjemnejšia.

Miľí páni, tuju máťe, kde chcete,

tam si ju posaďte,

alebo mi ju do tancu dajte,

a vi, huci, hrajte!

Zahrala hudba a začal sa nevestin tanec. Bol to čardáš. Starejší chodil hore-dolu s tanierom alebo sitom v ruke a predával mladuchu, čiže nevestu. Výška poplatku za tanec nebola stanovená. Ked mladoženích videl, že sa nevesta ukonala v tanci a aj peňazí sa už dosť nazbieralo, v nestráženej chvíli utiekol s ňou zo šiatra. Bolo to zároveň znamenie, že odteraz môže každý voľne tancovať.

Starejší odovzdal nazbierané peniaze mladému páru, ktorý sa zatiaľ vrátil, a potom rozkrojil radostník. Krajcami radostníka núkala svadobníkov nevesta. Tým starejší dohral svoju úlohu. Sviatočný pátos jeho vinšov a prípovedí dosvedčuje, že ľud pripisoval sobášu veľký význam a svätil ho s primeranou vážnosťou. Dôkazom toho je aj archaický, biblický jazyk obradových textov.

 

SVADOBNÉ HRY

 

Ked sa svadobčania unavili tancom i nápojmi, postaral sa o ich rozveselenie zváč.

Cinkotský sa zmieňuje o nasledovných hrách10: Pohrebování %tatého, medvedí, kačací a vankúšoví tanec, holení a podkovám. Z nich na prelome storočí zaniklo holenie, podko-vanie a medvedí tanec, ale vznikla nová hra, hľadanie ihly (ihlu hľadať).

 

VANKÚŠOVÝ TANEC

 

Unavení svadobčania si posadali po pároch dookola v šiatri. Uprosbied rozprestreli plachtu, na ktorej jedna zo žien obradnými pohybmi potľapkávala vankúš. Občas ho vypustila z rúk a vzápätí ho schytila zo zeme. Okolo nej stáli hráči. Striehli na chvíľu, kedy si môžu kľaknúť na spadnutý vankúš. Kapela hrala rezkú melódiu. Vankúš prevzal ten, komu sa podarilo naň kľaknúť, a hra pokračovala dalej.

 

HĽADANIE IHLY

 

Jedného hráča poslali zo šiatra von. Niektorá žena schovala vo svojom oblečení ihlu. Potom sa hráč vrátil a pustil sa do hľadania. Ostatní ho sprevádzali spevom pri zvukoch klarinetu. Ak sa hľadajúci priblížil k ihle, melódia a slová sa zmenili.

 

KAČACÍ TANEC

 

Jeden chlap držal v zuboch vidličky s drevenou rúčkou, na ktoré bola nastoknutá horiaca svieca. Malo to byť jeho zobákom. Zakrútil obrus, ako korbáč a stal si do-prostriedku šiatra. Takto prestrojený na káčera zoradil ostatných za sebou, šibajúc nepoddajných korbáčom. Hráči husím pochodom, ruky na pleciach predchádzajúceho, spievajúc kráčali za káčerom, ktorý ich kľučkujúc viedol po priestore pod šiatrom. V ostrých zákrutách, ked dobehol koniec husieho radu, vyšibal svojím korbáčom tých, ktorých zasiahol. Táto hra sa hrávala ešte aj r. 1940, no dnes už nežije.

Pri káčerovom tanci sa spievalo:

Sedí káčer na šašiňe a kačica na bariňe. Bodaj bi ia fene %edov, ked si mňa ti na to zviedol

Na jelenej pažiti rozmarinčok prekvitá. U?í je moja milená v komore %avitá.

 

POPRAVA

 

Osoby: zlodeji, sudcovia, kňaz, kat, vykladačky, pohrebníci.

Chytili zlodeja, ktorý nad hlavou drži črepovú nádobu na palici. Celú postavu prikryli plachtou, ktorú pod črepniakom previazali. Črepniak predstavoval hlavu, ktorá mala byť sťatá.

Sudcovia vyslúchali zlodeja:

- Skade si prišiel?

- Z Horkej.

- Ako sa voláš?

- Chren Maco.

- Co predávaš?

- Cibuľu.

Rozsudok: Nieje z dobrej, hnusné meno má, nepredáva dobré, na smrí ho odsúdim.

rehovoril aj druhý sudca:

Ajhla tu jest jeden,

kterí sa %le choval

a svojich rodičou

ňikdi neposlúchal.

ILen po krčmách chodil,

dobré vínko píjal,

ale nado všetko

k zľím ženám chodieval.

Co%e vtedi máme

s ním mi robiíi,

či mu takú veľkú

%losť odpusliťi?

 

Prehovoril aj tretí sudca:

 

Hla,jájsem tjezjeden

%e stoličních pánou.

I pro mňe tjez múzeš

strafiť svú hlavu.

Ale ak len mňa prosili mó%eš,

dobre vedel, %e skazu nevezmeš.

ILen ti prídi ku mňe,

dovedpekné žjebce,

tak ja teba vimeňím,

od smrfi odmením.

 

Zlodej hovorí:

 

Muj milí páňečku,

ja vám to slíbiťi,

a potom aj vašu

zenu ukradnutí.

 

Prvý sudca:

 

Ej, nebudeš ti braček ňikdi u% kradnutí ale sa misíš s kňazom pomodlili.

K zlodejovi podišiel kňaz. Kňazské rúcho mal zo sukne starej ženy, ktorú v páse stiahol a previazal si okolo šije. Slová kňaza:

A tak e sa pomodlime

a tie jeho ľie skutki,

Žýbi ho pán boh prijal

do tej večnej slávi.

Amen, uzje koniec,

odtňi kadidlo hrniec.

 

Katovským mečom bolo šibadlo z trlice na konope (s trepački trio). Zlodej musel skloniť hlavu na stoličku. Kat švihol mečom, rozbil hrniec a odsúdenec sa vystrel mŕtvy.

Kňaz na jeho odobierku zarecitoval:

Milé smutné zhromaždení!

Slišle, prosím, slová ňiňí.

Ajiž k vám chcem promlúviň

skrze tohto mŕtveho.

Chcel dobre šjí,

ňíkdi nechcel robiť,

len po krčmách chodil

dobré víno píjal,

s peknimi penami

rád do tmi se skríval.

Chlap on bol poriadni,

praví ako bachor,

v pási ako sud,

plecia na akov.

ísaňa má, ňaňa má,

v Bistrici vidaná,

s manželom, dítkami

pán boh vám pozehnej,

Žjle v dobrém %draví,

jak riba v kapseli.

Cije to ňi k vôli?

otče náš,jenš si

ukradov nám kravu s ňemcí.

Bud vúle tvá svätá,

gorala sa mu hlava strapatá.

Odpusť naše vini,

ponesú ho cigáni do hlini.

Jako i mi odpustíme našim viňňíkum,

čo chodia do krčme chodňíkum.

A.Č naveki veku amen,

ňikdi šija kravu nedostanem.

 

Vykladačka pristúpila k mŕtvemu a začala nad ním nariekať a chváliť jeho činy:

 

Jaj, starí moj, starí!

Ved si mi aňi tú dieru nezapchal,

ale ňi tú, čo sa ludia nazdajú,

ale čo ce% ňu susedove

pras f e chodievajú.

 

Jaj, manžel moj verní,

čo pokradol cverni,

jaj, nad jamu, nad jamu,

čím skorej s ňím tanú.

 

Potom zaspievali pohrebnú pieseň:

 

Zomrel náš milí paštrnák, ňenahal nám nič na tabak, iba enie nohavice, roztrhanie polovice.

j\ kňazovi í f tri groše, nak vikáze všetke omše. Kechtorovi tri turáki, nech vispieva aj %o žiaci.

Zvonárovi pei peňazí, nak vi-zyoňí všetke pulsi. Hrobárovi tabak s rohem, odpočívaj s pane m bohém.

Kňaz diktoval verše po jednom, hráči ich spievali na nápev známej pohrebnej piesne. Mŕtveho vyložili na šaragle a pohrebný sprievod sa pohol dverami von.

Svadobníci sa pri týchto hrách osviežili a pustili sa do ďalšieho tanca a veselenia.

 

DRUHÝ ĎEN SVADBY

 

Nadránom sa hostia napriek zdržovaniu rozutekali domov. Bližší príbuzní, ktorí pomáhali už v predošlý deň, šli na odpočinok hodne ustatí. No z krátkeho sna ich skoro vytrhol zváč, ktorý, hoc bolo už vidno, s lampášom a slameným povrazom chodil po domoch a zobúdzal spiacich. Napili sa pálenky, ktorú mal so sebou zváč, potom držiac slamený povraz išli so spevom zobudiť ďalších. Zváč takto naverboval pomocníkov na umývanie riadu.

Príbuzné ženy v svadobnom dome zohriali v kotloch vodu a umyli riad. Chlapi rozobrali stan a odniesli domov požičané plachty, stľpy a lavice. Dievčatá roznášali majiteľom nazbieraný riad a príbor. Zváč zaplatil hudcom a prepustil ich.

Po práci svadobní rodičia a mladý pár sa poďakovali príbuzným za pomoc. Rozdali im zvyšky jedál, potom príbuzenstvo odišlo so spevom.

Keď somja k má milej chodieval,

pekne mňe mesiačik svieťieval.

Svietime mi ešte dnes,

uz mi viacej sviefievaťi nebudeš.

 

Dobrú noc, má milá, dobrú noc.

Lúčim sa od ťeba, u%je noc.

Dobrú noc, dobre spi,

nech sa íi snívajú sladkie sni!

 


 

INFORMÁTORI

 

Štefan SZUDOR, 74 ročný, Csanádalberti.

Zuzana SZUDOROVÁ, 68 ročná, Csanádalberti.

Manželka Štefana Huszára Judita MAJOROVA, 75 ročná, Csanádalberti.

Manželka Andreja Vajicska Zuzana HUDÁ-KOVA, 83 ročná, Csanádalberti.

Manželka Jána Janecsku Judita BETKOVÁ, 72 ročná, Csanádalberti

 

LITERATÚRA

 

CZINKOTSZKY, Martin 1884.Dejepis  osady Čanádalberti  a  opis nynéjších jejich pomeru. Budapest.

KRUPA, András 1971. a) Jeles napok a Békéscsabán és környékén élő szlovákoknál. Békéscsaba.

KRUPA, András 1971. b) Fonó Tótkomlóson és környékén. Békési Élet.

KRUPA, András 1974.   Hiedelmek,   varázslatok,   boszorkányok. Békéscsaba.

SZUDOR, Juraj Rukopisná zbierka svadobných rečí a veršov starejšieho: Pozývací text zváča. Pozvanie starejšiehe na svadbu. Pozdravný vinš družíc. Odobierka ženícha. Vypýtanie nevesty. Odobierka nevesty. Pripovedanie mladého páru. Verše pri večeri. Verše pri očepčení (zavíjaci).  Rukopis datovaný z roku 1889.

HUDÁK, Ján Odobierka ženícha. Rukopis.

 

POZMAMKY

 

  1. CZINKOTSZKY, M. 1884. 25.
  2. CZINKOTSZKY, M. 1884. 25.
  3. KRUPA, A. 1971. b) 242.
  4. KRUPA, A. 1971. b) 244.
  5. KRUPA, A. 1971. a) 29.
  6. KRUPA, A. 1974.
  7. KRUPA, A. 1974. 78.
  8. KRUPA, A. 1974. 79.
  9. CZINKOTSZKY, M. 1884. 29.
  10. CZINKOTSZKY, M. 1884. 30.

 

RESUMÉ

 

Janecskó János

 

SZLOVÁK LAKODALMI SZOKÁSOK CSANÁDALBERTIN

 

A község alapításának évétől, 1843-tól lehet követni a népszokások alakulását, köztük a lakodalmi szokásokat. A fiúk és lányok ismerkedése a fonóban, és a közös munkaalkalmakkor történt.

A házasság előkészítése a család egyik nőtagjának a feladata volt. Meglátogatta a lányos házat, jól körülnézett ott, és a tapasztalatokról beszámolt a családnak. Kedd és csütörtök volt az alkalmasnak vélt nap a lánykérésre és esküvőre. A fiú anyja, vagy a nagyanyja kérte meg a lányt. Ezt a kézfogó követte, ahol szerepet kapott a családi ünnepségeket rendező násznagy. A vőlegény nevében ő beszélt.

A lakodalmi előkészületekhez tartozott a hívogató, és a levestészta készítése. A vőfély és a kisvőfély szalagokkal feldíszítve hívták meg a rokonságot a lakodalomba. Hívogató szövegüket a násznagy írta meg. A lakodalmat külön rendezte meg a két család. Sátrat építettek az udvaron, így biztosítottak megfelelő helyet a vendégsereg számára. A meghívottak használati tárgyakkal ajándékozták meg a fiatalokat.

A lakodalom előestéjén hozták el a menyasszony holmiját. Színes ládában hozták ruháit: pendelyt, szövet szoknyát, kötőt, ingvállakat, ködmönt, csizmát. Kapott a szüleitől dunnát, két párnát, egy derékaljat és egy szalmazsákot.

A lakodalom napján a vőfély elment a násznagyért, felkérte a megjelenésre, és a családi ünnep megrendezésére. A menyasszonyt nyoszolyóasszonya öltöztette. A század elején fekete ruhában, később színesben, majd a húszas évektől fehérben esküdött. Fejére színes papírból és virágból készítettek koszorút, a húszas évektől mirtusz koszorút kapott.

A menyasszony megrontása ellen úgy védekeztek, hogy kis ruhadarabba kenyeret és sót tettek, és alsószoknyája madzagjára kötötték.

A násznagyoknak komoly szerepük volt. Ők búcsúztatták el a menyasszonyt, vőlegényt a szüleitől, rokonaitól, ők vezették az esküvői menetet, innen visszajövet ők mondtak beköszöntőt, ők írták meg a vőlegény és a menyasszony búcsúzó versét. Szerepük volt a vacsoránál, az adakozás pénzeit ők szedték össze és adták át a fiataloknak, a gazdának, az egyháznak stb. Szerepük a kontyolással fejeződött be. Utoljára itt mondtak az újasszony helyett beköszöntőt.

Az esküvőre menés és az időjárással kapcsolatban sok hiedelem élt.

A lakodalmi vacsora ételei: Tyúkhúsleves, főtt tyúkhús paradicsommártással, sertéspörkölt, töltöttkáposzta, mézeskása, rétes, túróslepény, kalács. A harmincas évektől a túróslepény helyett torta. A mézeskása is elmaradt.

Fúvós zenekar játszott a lakodalomban. Éjfélkor a kontyolás után lakodalmi játékokkal szórakoztak. Ilyen a párnatánc, a tűkeresés, a gácsértánc és a kivégzés.

A lakodalom hajnalban ért véget. Másnap a rokonság takarított, segített az örömszülőknek.

 

János Janecskó

 

DIE HOCHZEITSBRÄUCHE DER SLOWAKEN IM DORFE CSANÁDALBERTI (Südostungarn)

 

Die Entwicklung der Volksbräuche - unter diesen die der Hochzeitsbräuche - kann seit dem Gründungsjahr der Gemeinde, also ab 1843, verfolgt werden. Die Burschen und Mädchen schlössen in den Spinnstuben und bei den gemeinsamen Arbeitsgelegenheiten Bekanntschaft.

Mit den Vorbereitungen der Eheschließungen wurde ein weibliches Familienmitglied beauftragt. Sie besuchte die Familie des Mädchens, um sich dort eingehend umzusehen und über ihre Erfahrungen der eigenen Familie zu berichten. Zum Brautwerben und für den Hochzeitstag hat man vorwiegend den Dienstag und den Donnerstag bevorzugt. Um die Braut warb entweder die Mutter, oder die Großmutter des Burschen. Darauf folgte die Verlobung, bei dieser festlichen Gelegenheit spielte der mit dem Veranstalten der Familienfeste betraute Trauzeuge eine bedeutende Rolle: er sprach nämlich im Namen des Bräutigams.

Zu den Vorbereitungen der Hochzeit gehörten: das sog. Gästebitten und das Anfertigen der Suppennudeln. Der Trauzeuge und sein Beistand (der sog. „kleine Bratzeuge") schmückten sich mit Bändern und so ausgerüstet gingen sie dann die Verwandtschaft zum Hochzeitsfest einzuladen. Der Verfasser des Textes des Gästebittens war der Trauzeuge selbst. Die Hochzeit wurde in beiden Familien gesondert gefeiert. Auf dem Hof hat man ein Zelt aufgestellt und dadurch einen entsprechenden Raum für die Gäste gesichert. Die Eingeladenen schenkten dem jungen Paar verschiedene Gebrauchsgegenstände.

Am Vorabend der Hochzeit wurde die Ausstattung vom Brathaus abgeholt. Die Bekleidungsstücke der Brau: Hemde, Wollröcke, Schürzen, Schnürbrüste, eine Art Pelzmantel (im allgemeinen „Ködmön" genannt) und die Stiefel waren in einer buntbemalten Truhe verpackt. Von ihren Eltern bekam die Braut ein Daunen, zwei Kopfkissen, ein Federbett und einen Strohsack.

Am Hochzeitstag ging der Brautführer zum Trauzeugen und forderte ihn feierlich auf, an der Hochzeit teilzunehmen und das Familienfest zu organisieren.

Das Ankleiden der Braut war Pflicht der Brautführerin. Die Braut wurde Anfang unseres Jahrhunderts in Schwarz, später in farbiger Kleidung, seit den 20er Jahren dann in Weiß getraut. Als Kopfschmuck trug sie einen aus bunten Papierblumen geflochtenen Kranz, — seit den 20er Jahren wurde sie mit einem Myrtenkranz geschmückt.

Damit die Braut nicht behext werden könne, hat man ihr zum Schutz Brot und Salz in ein kleines Tuch gewickelt und dieses Tüchlein band man dann an die Schnur ihres Unterrocks.

Bei der Hochzeit spielten die Brautführer eine wichtige Rolle. Sie verabschiedeten die Braut und den Bräutigam von den Eltern und Verwandten. Auch der Brautzug wurde von den Brautführern geleitet; aus der Kirche zurückkehrend hielten sie eine Begrüßungsrede, die Abschiedsverse des Bräutigams und der Braut wurden ebenfalls von ihnen verfaßt. Beim Abendessen hatten sie ebenfalls ihre Rolle: sie sammelten die Geldgaben ein, um diese dem jungen Paare, dem Hausherrn, der Kirche usw. zu übergeben. Die Rolle des Brautführers ging Zu Ende, als der Brautkranz mit der Haube vertauscht wurde; zu dieser Gelegenheit hielten sie im Namen der Braut eine Gruß-Ansprache.

Eine Anzahl der verschiedenen Volksglauben knüpfte sich an den Brautzug und an das Wetter.

Die Gerichte des Hochzeitsmals waren: Höhnersuppe, gekochtes Huhn mit Tomatensauce, Schweinegulasch („Pörkölt"), gefülltes Kraut, Honigbrei, Strudeln, Topfenfladen, Kuchen. In den 30er Jahren wurden die Kuchen durch die Torten abgelöst. Der Honigbrei geriet inzwischen auch in Vergessenheit.

Zur Hochzeit spielte eine Blaskapelle auf. Um Mitternacht, als der Brautkranz durch die Haube ersetzt wurde, hat man sog. Hochzeitsspiele gespielt, solche waren: der Polstertanz, das Nadelsuchen, der Enterichtanz und die „Hinrichtung".

Das Hochzeitsfest endete in den frühen Morgenstunden. Am folgenden Tage half die Verwandtschaft den Hochzeitseltern beim Aufräumen.

 

  
Előző fejezet Következő fejezet