| |
Ostrihom (Esztergom) a jeho okolie patrí v našej vlasti medzi miesta s veľkou historickou minulosťou, je to kraj pestrý a bohatý na prírodné krásy. Charakteristické národopisné črty krajiny sú dané svojráznymi koloritmi ľudovej kultúry maďarského a národnostného obyvateľstva. Už viac storočí žijú tu spoločne, v susedstve Madari, Slováci a Nemci. Národnostné osadenstvá sú dnes všade dvojjazyčné, ale sú aj také miesta, kde hovoria tromi jazykmi, Slováci, ktorí sa usídlili v okolí Ostrihomu už pred 200 rokmi, dodnes zachovali svoj materinský jazyk a vela zaujímavých zvykov, poézie a ľudových piesní.
Pôvod slovensky hovoriacich národnostných osídlení v okolí Ostrihomu siaha do obdobia tureckej nadvlády. Turecká nadvláda a s ňou súvisiace veľké vojny spustošili okolie Ostrihomu.1 Do zničených dedín sa začali sťahovať od konca 17. a počas 18. storočia predkovia dnešného národnostného obyvateľstva, slovenskí a nemeckí sedliaci, neskoršie niekoľko remeselníkov a baníkov. Mnohí z nevoľníkov utiekli pred neznesiteľnou zemianskou ťarchou do tohto kraja v nádeji lepšieho života a pre výhody, ktoré mali dostať za usídlenie. Vedúcimi usídlenia boli duchovní a svetskí zemepáni, ktorí sa po vyhnaní Turkov vrátili potrebovali na svojich statkoch pracovné sily.2 V dobe veľkého sťahovania obyvateľstva podstatná časť slovenských nevoľníckych sedliakov sa prisťahovala zo severných častí krajiny, hlavne z okolia Trenčína, Nitry a Bratislavy.3 Vplyvom toho, že sa ľudia sťahovali v odlišnom čase a z rôznych krajov, vytvoril sa pestrý obraz národnostných osídlení v okolí Ostrihomu. Usídlení nevoľnícki sedliaci boli na krátky čas oslobodení od daní. Ale po zaniknutí výhod, ktoré dostali za usadenie, znovu upadli do ťažkého nevoľníckeho života.
V priebehu 19. storočia s rastúcim počtom obyvateľstva sa poddanské pozemky čoraz viac rozdrobili a čoraz väčši počet ľudí sa stalo želiarmi bez pozemku. V revolučných rokoch 1848-49 zrušili nevoľníctvo, čo už po vyrovnaní r. 1867 nemohli odvolať, no pozemky zostali naďalej vo vlastníctve zemanov. Koncom storočia vplyvom kapitalizácie poľnohospodárstva sa začal proces ochudobnenia. Situáciu rastúceho počtu národnostného obyvateľstva čoraz viac sťažoval nedostatok pôdy. Bezzemkovia chodili pracovať do žatvy v pracovných skupinách na svetské a cirkvené panstvá, a niektorí hľadali prácu v baniach.
 |
| Sedliacky obytný dom so stĺpovou pavlacou na Číve. Foto: Béla Kálmánfi, 1966 |
 |
| Starý sedliacky obytný dom na Číve. Foto: Béla Kálmánfi, 1966 |
 |
| Ujo Imrich Kara z Kestúca pozná veľa pekných slovenských piesní. Foto: Béla Kálmánfi, 1965 |
Dôležitým faktorom v živote okolia Ostrihomu v 19. storočí bol začiatok ťažby uhlia. Údajne jeden pastier sviň zo Šárišápu (Sárisáp) objavil prvý na tomto okolí uhlie. Prvú uhoľnú baňu otvorili v Csolnoku. R. 1810 už ťažili uhlie aj v To-kode a v Šarišápe.4 Prvé dokumenty o činnosti uhoľných baní v Dorogu sú z r. 1843.5 Dolované uhlie dopravili veľkými povozmi do Budína, odtiaľ neskoršie lodami do Pešti. Lode naložili uhlím v Tate. Vývin ťažby uhlia zvlášť podporila železničná trať postavená r. 1893, ktorá spájala uhoľné bane v Dorogu s Budapešťou. Od tej doby priemyselné závody hlavného mesta boli zásobované baňami dorockej uhoľnej panvy. Od prelomu storočia aj z okolitých dedín, zo slovenských národnostných obyvateľov išlo čoraz viac ľudí pracovať do baní. Túto situáciu zapríčinil vzrastajúci nedostatok pozemkov na dedinách. Baníci boli celkom bezbranní voči majiteľom baní, ktorí ich zamestnávali 12 hodín denne a vyžadovali pracovať v baniach aj v nedeľu od šiestej ráno do šiestej večer. Baníci z okolitých národnostných obcí denne dochádzali peši v skupinách pracovať do baní, vzdialených 6 až 10 km. Od prelomu storočia sa baníci začali organizovať pre zlepšenie pracovných podmienok, bojovať za uľahčenie ťažkej situácie. Veľkým výsledkom revolučného obdobia Republiky rád r. 1919 bola socializácia banských závodov. Pre baníkov vtedy zabezpečili prvýkrát zákonne 8 hodinový, pracovný čas. V kontrarevolučnom období po porážke Republiky rád trpeli mnohými prenasledovaniami aj národnostní baníci. Situácia baníkov bola najhoršia počas hospodárskej krízy r. 1929. Prepustili mnohých baníkov, ktorí ostali bez chleba aj so svojimi rodinami. Život dedín v tomto období a v tejto oblasti charakterizovala veľká chudoba. Ešte i dnes nájdeme na viacerých miestach pozostatky do zeme vyrytých chalúp.
Od začiatku storočia vplyvom odchodu slovenského obyvateľstva z dedín do baní, priemyslu a na panské majetky, slovenské obyvateľstvo začalo byť dvojjazyčné. V prvej polovici storočia aj popri dvojjazyčnosti živo zachovali svoje ľudové zvyky v slovenskom jazyku. Baníci a agrárni proletári, ktorí vyšli z dedín, sa neodtrhli od života dedinskej spoločnosti. Vrátiac sa z baní, priemyselných a poľnohospodárskych prác, ostali naďalej pestovateľmi slovenskej národnostnej kultúry a ľudových tradícií obce. Tomu v značnej miere pomáhala uzavretosť a zemepisné umiestnenie dedín. Do oslobodenia nespájali dediny s vonkajším svetom ani dobré cesty, ani doprava, ani elektrická sieť.
 |
| Sedliacka s dieťaťom z Kestúca. Foto: Béla Kálmánfi, 1965 |
Po oslobodení spoločenská a hospodárska situácia slovenských národnostných osídlení v okolí Ostrihomu sa zmenila. Rýchly vývin dorockých baní, rozmach priemyslu v posledných desaťročiach vytvorili taký široký okruh pracovných príležitostí, že veľká časť obyvateľstva prešla na priemyselnú prácu. Tí, ktorí pracovali v poľnohospodárstve, sa združili v roľníckych družstvách, kde na viacerých miestach ľudia rôznej národnosti pracovali spolu. Zapojeniu obyvateľstva do priemyslu veľmi pomohla výstavba dopravnej siete. Po oslobodení do každej dediny začal chodiť autobus. Baníkov prepravujú denne do práce osobitné autobusy. Vplyvom elektrifikácie sa dostali do dedín aj prostriedky moderného života. Baníci dorockej baníckej oblasti po oslobodení hrali veľkú úlohu pri posilnení moci ľudu. Výsledky tridsiatych rokov od oslobodenia vidno aj na živote Slovákov v dorockej baníckej oblasti. Výsledkom uplatnenia socialistickej národnostnej politiky slovenskí obyvatelia na okolí Ostrihomu sa tešia rovnoprávnosti v každej oblasti života a dostanú každú podporu na pestovanie národnostnej tradície a kultúry v materniskom jazyku.
Výraznou črtou živej slovenskej tradície v oblasti ľudovej poézie a ľudových piesní v okolí Ostrihomu sú úzke vzťahy medzi pamiatkami sedliackeho a baníckeho života takisto, ako bol už dlhé roky spojený život baníkov a sedliakov. Mnohí z obyvateľov dedín popri obrábaní svojich malých pozemkov chodili pracovať do baní. Baníci slovenských obcí sa ešte ani dnes neodtrhli od dedinského spôsobu života, od ľudového kolektívu dedín. Preto sa zachovali slovenské ľudové piesne s motívom z baníckeho a sedliackeho života ako spoločný poklad melódií. Ľudová poézia z baníckeho a sedliackeho života oživuje minulosť ľudu, jeho ťažký život. Hodnoverne predstavujú uplynulý život baníckych a sedliackych osídlení, skutočnosť ich ľudských a spoločenských životných podmienok, svet myslenia a citov spoločnosti. Prvky poetického vyjadrovania čerpajú zo svojho okolia, teda odzrkadľuje sa v nich život dediny, obraz krajiny a prírodné danosti. V slovenskej ľudovej poézii sa vynára pred nami umelecký obraz krajiny a histórie.6
 |
| Baníci pri práci v dorockej uhoľnej bani. Foto: Béla Kálmánfi, 1964 |
Piesne zachovávajú pamiatky o uplynulom živote baníckych a sedliackych obyvateľov okolia Ostrihomu. Z ľudových piesní sa môže zostaviť množstvo informácií a dokladov o živote baníkov, sedliakov, o práci, o citoch, myšlienkach, túžbach slovenských obyvateľov, baníkov a sedliakov. V mnohých pamiatkach slovenskej ľudovej poézie tvoria osobitnú skupinu tie piesne, v ktorých sa oživuje dávny osud sedliakov a život baníkov. Z rôznych lyrických a epických piesní, ktoré tvoria spoločné bohatstvo piesní baníkov a sedliakov môžeme vyzdvihnúť tie prejavy ľudovej poézie, v ktorých sa vyjadruje svojrázny svet baníkov a sedliakov. Teraz, v rámci tejto štúdie by som chcel predstaviť tie slovenské ľudové piesne a pamiatky ľudovej poézie, ktoré hovoria o živote slovenských baníkov a sedliakov, o ich práci a sociálnom postavení v tomto kraji. S vyzdvihnutím sociálnych vzťahov by som chcel poukázať na to, že národnostný etnografický výskum pomocou štúdia ľudovej poetickej tradície môže nájsť množstvo údajov na poznanie a porozumenie života jednotlivých krajov a minulosti Slovákov. V štúdii predstavené slovenské ľudové piesne pochádzajú z mojej vlastnej kolekcie ľudových piesní v okolí Ostrihomu od r. 1962.7 Pri citovaných príkladoch udávam aj miesto a čas výskumu, ďalej mená a rok narodenia spevákov ľudových piesní. V zaznačení textov som sa snažil o presné zafixovanie nárečovej výslovnosti.
V slovenskom fonde ľudových piesní tejto krajiny dávnejšiu vrstvu tvoria piesne o živote a práci sedliakov. Najstaršie pamiatky nás zavedú späť až do doby nevoľníctva. V týchto piesňach sa vynorí život niekdajšej poddanskej dediny. V jednej z ľudových piesní richtár oznamuje rozkazy zemepána v dedine chlapcom a dievčatám, aby išli na panskú lúku kosiť a hrabať. Pieseň nám udáva meno zemana, pána zo Santova. Pomenovanie sa vzťahuje na miestny názov Pilisszántó. Obsah a význam textu dobre vystihuje starobylosť melódie, jej jednoduchosť a recitatívny ráz. Dávnejší pôvod textu a melódie označujú aj kratšie riadky, vybrúsená, súmerná štruktúra a stručnosť. Tematika kosenia a senobrania poukazuje tiež na svet slovenských ľudových piesní staršieho štýlu.8
 |
| Čí je to lúčka kosit? santouského pána, ja mám kosu zrichtuvanú skosím hu do rána. Chodí richtár po dedine, díukám zakazuje, abi išli lúčku hrabat do santouvskej doline. Čí je to lúčka hrabat? santouského pána, ja mám hrable zrichtuvané, zhrabem hu do ráne |
| Čív (Piliscsév) 1962 MÁRIA ZÁBORSZKÁ rod. KUKKOLOVÁ, 1893 |
Postavenie sedliactva v minulosti, jeho bezprávie vyznieva z tých piesní, v ktorých hájnici a lesníci strážia panské pozemky, lúky, lesy, pastviny. Dedinských sedliakov ťažko trestali, ak vstúpili na panské pozemky. V nasledujúcej slovenskej ľudovej piesni hájnici zastavia sedliacke dievča, Katarínu, lebo žala trávu na panskej lúke. Veršovaný text piesne sa začína prírodným obrazom. Začiatočný prírodný obraz podobne ako v madarských ľudových piesňach sa často vyskytuje aj v slovenských ľudových piesňach, je charakteristickým prvkom umeleckého prejavu. V týchto prírodných obrazoch sa odzrkadľujú prírodné krásy a svet krajiny v okolí Ostrihomu. V prvkoch poetického prejavu nájdeme aj splynutie maďarskej a slovenskej ľudovej poézie v okolí Ostrihomu. - Nasledujúca ľudová pieseň má jednoduchú ľudovú melódiu, 6-tónovú stupnicu (durový hexakord) so syn-kopovaným rytmom živej účinnosti, čo sa v starších slovenských ľudových piesňach často vyskytuje.9
 |
| Postoj ti, Katerina, naša je jatelina, naša, naša našlapaná, čoz nažala pod horáma. |
| Cív 1963 KAROLA NUSZELOVÁ rod. JURÁKOVÁ, 1890 |
Svojráznym momentom sedliackeho života a práce bolo dávnejšie pasenie zvierat. V množstve piesní sa stretneme s postavami rôznych pastierov, ovčiarov. V tejto oblasti je veľmi rozšírená nasledujúca pieseň, v ktorej starý ovčiar poháňa svoje ovce, pomaly, unavene kráčajúc po stráni. Melódia je známa aj s inými textami a spievajú ich aj medzi ľúbostnými piesňami. (Napr. Pri studenke stála.) Svojráznosť jej dáva opakovanie terciovej sekvencie prvých dvoch riadkov, čo nájdeme v štruktúre mnohých slovenských ľudových piesní v okolí Ostrihomu. Jedným variantom tejto melódie je druhá časť československej štátnej hymny.10
 |
 |
| Čív, 1966 ŠTEFAN JURÁK, 1899 |
V minulosti obyvatelia dedín si svoje šatstvo sami vyhotovovali. K tomu pestovali konope a ľan. V ľudových piesňach sa zachovalo viac zaujímavých pamiatok súvisiacich so spracovaním konopí a ľanu. S tým súvisí aj nasledujúca pieseň, štruktúra textu (AABB) ktorej je veľmi častou formou v strofách slovenskej poézie.
 |
| Kestúc (Kesztölc) 1966 PAULA FUZIKOVÁ rod. FUZIKOVÁ, 1913 |
Najťažšou prácou sedliackeho života v minulosti bola žatva. Z piesne, ktorej tematika sa spája so žatvou jačmeňa, počuť žalobu dedinských sedliakov, ktorí začali veľmi skoro pracovať. V tejto piesni forma AABB sa vyskytne tak v textovej ako i v melodickej štruktúre, podobne ako vo veľkom počte starých slovenských piesní. Jednoduchosť melódie a veľmi zaujímavá durová štruktúra tiež poukazujú na slovenské piesne starého štýlu.11
 |
| (: Ej, žili, žili, šak ste žiravé, :) (: bočenki moje šak ste bo/avé. :) |
| Hut (Pilisszentlélek) 1963 FRANTIŠEK GYÖRGY, 1896 |
Hlas dedinskej chudoby a kritika spoločnosti sa často ozýva v slovenských vojenských a ľúbostných piesňach. Charakteristickou žalobou vojenských piesní je, keď chudobných mládencov berú do vojny, kým bohatí ostanú doma. Oni zaplatia, lebo sú bohatí. Túto myšliensku oživuje nasledujúca pieseň.
Svojráznou, veľmi peknou slovenskou hudobnou črtou opakujúcich sa lydic-kých melodických radov je melodický obrat, ktorý dáva nápevu piesne archaický ráz. V texte piesne sa pred nami vynára stará forma dedinského odvodu.
 |
|
| Jeden kričí chudobného, druhí bohatého, a ten tretí, a ten tretí, zaz len chudobného, |
bohatého škoda, má čo robid doma, ten chudobní sebevolní môže ízd do vojni. |
| Kestúc, 1966 ANNA HERTLIKOVÁ rod. GYURCSOVÁ, 1893 |
|
Vojny priniesli dedinskému ľudu vela trápenia. Vo viacerých piesňach sa objavuje nariekanie, kvílenie matiek za bezhlavé krviprelievanie a ničenie mladých životov. Nasledujúca pieseň, v hudobnej štruktúre ktorej sa hlási príbuzná forma s maďarskými ľudovými piesňami novouhorského štýlu, je pekným dôkazom madarsko-slovenských stykov s opakujúcimi sa riadkami a v druhom riadku kvintovou sekvenciou (AA5BA).
 |
|
| Belehrád, Belehrád Belehrácke mosti, tam sa skladávajú, tam sa skladávajú švárnich chlapcou kosti, švárnich chlapcou kosti |
Belehrád, Belehrád, Belehrácka skala, néjenna maménka, né jenna maménka, siná oplakáva, siná oplakáva, |
| Kestúc, 1966 ANNA HERTLIKOVÁ rod. GYURCSOVÁ, 1893 |
|
V období kapitalizmu sa v dedinách vyostrili rozpory medzi zámožnejšími statkármi a bezmajetnou chudobou. Kvôli majetkovým rozdielom mladým často zakázali stretávať sa, násilne ich oddelili od seba. V množstve slovenských ľúbostných piesní nájdeme motív, ktorý dokazuje, že tento problém v minulosti veľmi trápil mládež. O neprekročiteľných majetkových rozdieloch svedčí aj nasledujúca pieseň. V nápeve, ktorý sa skladá z krátkych riadkov a dohromady zo šiestich tónov, môžeme znovu spozorovať opakovanie riadkov s terciovou sekvenciou charakterictickou pre slovenské ľudové piesne.
| Moderato |
 |
| Hut 1965 MÁRIA UJHÁZIOVÁ rod. MINCZÉROVÁ, 1926 |
Piesne spojené s baníckym životom tvoria medzi slovenskými ľudovými piesňami vyhranenú skupinu. Mnohé piesne zachovávajú pamiatky bývalého baníckeho života. V týchto piesňach sú pomenované, staré nástroje a zvyky baníkov. V piesňach sa odráža aj nebezpečenstvo baníckeho života a solidarita baníkov. V časti baníckych piesní cítime vzťah so sedliackymi ľudovými piesňami tak v hovorových prvkoch, ako aj v melódii. Väčšina baníckych piesní poukazuje však na zahraničné vplyvy a vzťahy s umelou hudbou. Spoločným prvkom baníckeho života bolo predtým vandrovanie baníkov. Aj do tejto oblasti prišli baníci z viacerých krajín. Podľa záznamov zvlášť veľký počet zahraničných baníkov prišiel z Čiech, z Moravy, zo Sliezska a z Nemecka.12 Z piesní prinesených cudzími baníkmi sa veľa rozšírilo aj medzi Slovákmi. Aj banícke spevokoly a kapely prispeli k rozšíreniu takýchto baníckych piesní.
Starý banícky život a obdobie vandrovania baníkov sa odráža i z nasledujúcej slovenskej baníckej piesne. V jej nápeve cítime česko-moravský vplyv. To dokazuje aj predstavenie piesne s terciovým doprovodom, na stálosť ktorého poukazuje aj dokončenie piesne na tercii.
 |
| Panšík majster,
ober stávejfe už nám písma spisujú, jo, su písma spisuvané, kam na vandri pôjdeme. |
| Šarišáp (Sárisáp) 1962 PAVEL GYARMATI, 1893 a IMRICH GURIN, 1925 |
O baníkoch tripiacich úžerstvom sa spieva vo viacerých baníckych piesňach. O tom hovorí aj nasledujúca pieseň, v texte ktorej môžeme spozorovať charakteristický prvok umeleckého vyjadrovania sedliackych piesní: začiatočný prírodný obraz Aj z toho vidíme, že časť baníckych piesní vytvoril ľud zo sedliackych piesní. Melódia s aufaktovým začiatkom poukazuje na nemecký hudobný vplyv. Obzvlášť v oblasti baníckych piesní môžeme dokázať vzťah ľudovej poézie a hudby vytvorený spoločným životom slovenských a nemeckých baníkov. Slovenskí baníci v okolí Ostrihomu aj túto pieseň spievajú s terciovým doprovodom.
 |
| Pán náš majster sellák, je velkí užorák, nám práce naloží, a piati on drží. |
| Šarišáp 1963 JÁN ZGYERKA, 1902 a IMRICH GURIN, 1925 |
Dôsledkom hospodárskej krízy, vplývajúcej koncom dvadsiatych rokov aj na život tunajších slovenských baníkov, sa objavil strach z nezamestnanosti. Následkom toho veľa baníkov z Kestúca, z Čívu a zo Šárišápu vyvandrovalo do zahraničia. Pracovali v belgických a francúzskych baniach, opustili svoju dedinu na niekoľko rokov, žili odtruhnutí od svojej rodiny. Počas pobytu v zahraničí sa zúčastnili v robotníckych hnutiach, viacerí sa stali členmi koministickej strany a neskoršie, ked prišli domov, pokračovali v činnosti ilegálnej komunistickej strany.13 Medzi vyvandrovanými baníkmi vzniklo viac slovenských piesní, ktoré priniesli domov. Tieto piesne ešte i dnes pripomínajú smutný život v cudzine, ich túžbu po domove. Nasledujúcu pieseň mi zaspievala taká stará žena, vdova po baníkovi, ktorá žila so svojím mužom dlhé roky vo Francúzsku. Aj táto pieseň je ľudová pieseň novouhorského štýlu s opakujúcou sa štruktúrou a kvintovou sekvenciou (AA5BA). Táto hudobná forma dokazuje vzťahy s madarskými ľudovými piesňami. Začiatočný prírodný obraz piesne, jej text a melódia jednako poukazujú na spojitosť baníckych piesní so starými sedliackymi ľudovými piesňami a je jej velmi pekným dôkazom.
 |
||
| Ket sa poschádzali, tak sa zhovárali, porne chlapci domu, porne chlapci domu, do našého kraju! |
Ked domu dôjdeme, čo robid budeme? náš kraj chudobní je, náš kraj chudobní je, hladom zahineme. |
Moja žena doma, a já ve Francie, musím taško robit, musím taško robit, v uhelnej kopárne. |
| Čív 1966 PAULA KUBINYIOVA rod. GULOVÁ, 1893 |
||
V období ochudobnenia dedín, od počiatku prelomu storočia viacerí išli pracovať aj do budínskej tehelne a na peštianske stavby. S baníckymi piesňami sa úzko spája skupina robotníckych piesní, vzniknutých v tomto období, ktoré oživujú život a smutný osud slúžiek a robotníkov odchádzajúcich z dedín. Veľa dievčat išlo slúžiť do Pešti a do Ostrihomu. Svojráznou spomienkou tejto skupiny slovenských ľudových piesní z okolia Ostrihomu je pieseň o robotníckom dievčati. Z piesni vyznieva žaloba o tom, že robotnícke dievčatá v Pešti ledva zarobia na jednu sukňu, darmo pracujú od rána do večera. Dievča hovorí s plačom, že len vtedy môže ísť na bál, keď si vypožičia topánky. Po bale jej matka doma narieka, že nemajú chleba. Z tejto piesne citujeme niekoľko strof, v texte ktorých nájdeme prvky starých sedliackych ľudových piesní.
 |
||
| Hledajú, hledajú, ale j ich nenájdu, len tú jennu sukničku, len tú jennu sukničku, čo na sebe majú. |
A pondelek fabrice, tam plače velice, že má ona poščané, že má ona poščané baršonové črevice. |
A mat i jej hovorí, buc ti, céra doma, každí o tem dobre vi každí o tem dobre vi že nemáme chleba. |
| Kestúc 1966 PAULA FUZIKOVÁ rod. FUZIKOVÁ, 1913 |
||
Z uvedených príkladov vidíme, ako mnohotvárne, s akým vplyvom a s akou otrasnou silou sa odzrkadľuje v slovenských ľudových piesňach ťažký život a osud baníkov a sedliakov v minulosti v okolí Ostrihomu. Výraznou črtou pamiatok slovenskej ľudovej poézie o živote baníkov a sedliakov je poetický realizmus. V slovenských ľudových piesňach tejto oblasti okrem oživenia dávnej sedliackej a baníckej práce sa vyjadrujú aj početné prejavy citov a myšlienok ľudu a poukázanie na utláčanie a zlé sociálne postavenie sedliackej spoločnosti. Tak v sedliackych, ako aj v baníckych piesňach sa mohutne hlási k slovu protest proti sociálnym nespravodlivostiam. Okrem vyjadrenia spoločných názorov tradície baníckeho a sedliackeho života súvsia aj s tým, že v istej časti baníckych piesní pretrvávajú ľudové melódie dávnych sedliackych piesní a vyjadrovacie formy ľudovej poézie.
Počas výskumu pamiatok poézie baníckeho a sedliackeho života sme mohli spozorovať, koľkými väzbami sa spája svet slovenskej ľudovej tradície s ľudovou kultúrou susedných Madarov a iných národností. Vo väčšine slovenských ľudových piesní nájdeme ten istý poetický odkaz, obsah a s nimi súvisiace poetické druhy, žánrové typy, ako vo folklórnych pamiatkach maďarských baníckych a sedliackych obyvateľov a tiež i v nemeckých národnostných tradíciách okolia. Všetky tieto totožnosti a spoločné črty vyplývajú zo zhodných materiálnych a sociálnych okolností, zo zhodného hospodárskeho a spoločenského postavenia príslušníkov rôznych národností. Aj to dokazuje, do akej miery mali spoločný osud v minulosti rôznojazyční, maďarskí a národnostní baníci a sedliaci. Totožné poetické témy, podobné vyjadrovacie formy a žánrové typy poukazujú na mnohé spoločné zákonitosti rôznojazyčných ľudových tradícií: na ich interetnické črty. Aj to dokazuje zliatosť národných a medzinárodných prvkov v ľudovej kultúre, ako na to upozorňuje aj akademik Gyula Ortutay v jednej zo svojich štúdií.14
Vzťahy slovenských baníckych a sedliackych piesní s okolitou madarskou ľudovou kultúrou a nemeckými národnostnými tradíciami sú aj veľmi pekným umeleckým prejavom priateľstva a bratstva medzi národmi. O slovenských ľudových piesňach z okolia Ostrihomu tiež môžeme povedať to, čo zistil Béla BARTÓK na základe štúdia rôznojazyčných ľudových piesní,15 že vo svete ľudových kultúr sa nikdy nestretneme s nenávisťou alebo opovrhovaním iných národov. V tejto krajine spolužijúci baníci a sedliaci s odlišným jazykom vždy so súcitom hľadeli na svojich inojazyčných druhov, lebo si boli vedomí svojich rovnakých osudov, osud vykorisťovaných bol rovnaký. V slovenských ľudových piesňach z okolia Ostrihomu nájdeme množstvo prvkov ľudových kontaktov, vzájomných vplyvov baníkov a sedliakov slovenskej, maďarskej a nemeckej národnosti.16
 |
| Vdova baníka v Šarišápe. Foto: Béla Kálmánfi, 1967 |
 |
| Slovenský ľudový kroj staršej ženy z Čívu. Foto: Béla Kálmánfi, 1966 |
 |
| Dom kultúry baníkov v Šarišápe. Foto: Béla Kálmánfl, 1967 |
 |
| Domy baníckych rodín v Šarišápe. Foto: Béla Kálmánfi, 1967 |
Výskumom slovenskej ľudovej tradície v okolí Ostrihomu hlbšie poznávame národnostnú kultúru našej vlastí, ľudovoumelecký svet už dávno spolužijúcich Madarov a Slovákov. Cestou poznania národnostných tradícií môžeme pochopiť úzke kontakty, vzájomné súvislosti medzi maďarskou a národnostnou tradičnou ľudovou poéziou a piesňovou tvorbou. Poznávanie týchto posilňuje v nás city bratstva a priateľstva medzi národmi.
Literatúra
BARTÓK Béla:
1934. Szlovák népzene. Válogatott írások, Bp.
BARTÓK Béla
1934. Népdalkutatás Kelet-Európában. Válogatott írások, Bp.
BARTÓK Béla:
1934. Népzenénk és a szomszéd népek népzenéje, Bp.
BARTÓK Béla:
1956. Válogatott írásai, Bp.
BARTÓK Béla:
1960, 1970. Slovenské ľudové piesne, 1., II., Bratislava
BÉL Mátyás:
1957. Esztergom vármegyéről. 1730. - Komárno
BOROVSZKY Samu:
1908. Esztergom vármegye, Bp.
BUDAYNÉ MOSONYI Klára:
1973. Dorogról a dorogiaknak, Esztergom
BURLASOVÁ, Soňa:
1975/3. Rozmarín zelený - Új Forrás, Tatabánya
DÖME Piroska:
1974. Harcoló Bányász, Bp.
GUNDA Béla:
1958. A szlávság néprajzának kutatása - MTA Nyelv és Irodalomtudományi Közleményei, Budapest
KÁLMÁNFI Béla:
1973. Rozmarín zelený, Slovenský folklór z okolia Esztergomu, Bp.
KÁLMÁNFI Béla:
1969/5. A hajdani parasztsors és a régi bányászélet emlékei Esztergom környéke nemzetiségi népköltészetében - Forrás, Tatabánya
KÁLMÁNFI Béla:
1970. Táj és történelem Esztergom környéke nemzetiségi népköltészetében - Tanulmányok L Esztergom
KÁLMÁNFI Béla:
1974. Kölcsönhatások Esztergom környéke német és szlovák népdalaiban - Krónika, Tata
KATONA-MARÓTHY-SZATMÁRI:
1968. A parsztdaltól a munkásdalig. Bp.
LENG, Ladislav:
1964. Slovenské hudnobé nárečie, Bratislava
LENG, Ladislav:
1967. Slovenské ľudové hudobné nástroje, Bratislava
MANGA János:
1973. Magyarországi szlovákok - Népi kultúra, népi társadalom, VII. MTA Néprajzi Kutató Csoportjának Évkönyve, Bp.
ORTUTAY Gyula:
1970. A nemzeti és nemzetközi kérdések a néprajzban - Artes populäres, Bp.
PLICKA, Karol:
1961. Slovenský spevník, Bratislava
SINKOVICS István:
1934. Élő és halott falvak, népességhullámzás Esztergom megyében a török alatt és után. - Magyar Történetkutató Intézet Évkönyve, Bécs
VILLÁNYI Szaniszló:
1892. Három évtized Esztergom megye és város múltjából. Esztergom
Poznámky
Esztergom környékén, a Pilis és a Gerecse völgyeiben meghúzódó falvak bányász-paraszt lakói sokszínű nemzetiségi hagyományokat őriznek. A több mint 200 esztendővel ezelőtt idetelepült szlovákság körében ma is elevenen él a szlovák népköltészet és népdalok sok érdekes emléke. A nemzetiségi települések eredete a török idők utáni korszakba nyúlik vissza. A nagy harcok és pusztítások nyomán Esztergom környéke szinte teljesen lakatlanná vált. A XVII. század végétől kezdődően s a XVIII. század folyamán települtek le a vidéken a mai nemzetiségi lakók elődei, szlovák nyelvű jobbágy parasztok, majd a későbbiekben néhány iparos és bányászok.
Az Esztergom környékén fenmaradt szlovák nyelvű nemzetiségi hagyományok, népköltészet és népdalok kiemelkedő vonása, hogy a paraszti és bányász élet emlékei szorosan egymáshoz kapcsolódnak, mint ahogyan hosszú ideje összefonódott a falvak népi közösségében a bányászok és parasztok élete. A bányászok és parasztok közös dalkincseként maradtak fent a szlovák népdalok Pilisszentléleken, Piliscséven, Kesztölcön, Sárisápon, Dágon és Mogyorósbányán. A bányász-paraszt élet népköltészeti hagyományai a népélet múltját, küzdelmes sorsát elevenítik meg. Hitelesen ábrázolják a bányász-paraszt települések múltbeli életét, emberi és társadalmi életkörülményeiknek valóságát, a közösség érzelem- és gondolatvilágát. A népdalokból összeállítható a paraszti élet és munka, valamint a bányaszélet sok-sok emléke; a szlovák nyelvű lakók, a bányászok és parasztok érzéseinek, vágyainak számos megnyilvánulása. A dalokban hangot kap a népi közösség elnyomott helyzete és a bányászok, parasztok tiltakozása a társadalmi igazságtalanságokkal szemben. A tanulmányban a szerző saját Esztergom környéki szlovák népdalgyűjtéséből vett példákon vezet végig és mutatja be a bányász-paraszt élet szlovák népköltészeti emlékeit.
Esztergom környéke szlovák nyelvű népi hagyományainak a tanulmányozása útján is közelebb juthatunk hazánk nemzetiségi kultúrájának, a magyarsággal hosszú ideje együttélő szlovákság népművészeti világának mélyebb megismeréséhez. A nemzetiségi hagyományok feltárása útján érthetjük meg a magyar és a nemzetiségi népköltészeti hagyományok, népdalok szoros kapcsolatait, egymással való összefüggéseit. Ezek felismerése is erősíti bennünk a népek közötti barátság és testvériség érzéseit.
Die Kumpel und Bauereinwohner der, in der Umgebung von Esztergom, in den Tälern des Pilis und Gerecse liegenden Dörfern bewahren vielfältige Nationalitätenüberlieferungen. Im Kreise der vor 200 Jahren angesiedelten Slowaken leben heute noch viele interessante Erinnerungen in der slowakischen Volksdichtung und in den Volksliedern wach. Der Ursprung der Nationalitätensiedlungen greift zur Zeitperiode nach der Türkenherrschaft zurück. Ir.folge der grossen Kämpfe und Kriegsverwüstungen war die Umgebung von Esztergom fast völlig unbewohnt geworden. Ab dem Ende des XVII. Jahrhunderts und im Laufe des XVIII. Jahrhunderts siedelten sich die Vorfahren der Nationalitäteneinwohner, die slowakischen Leibeigenen in der Gegend an, später kamen auch einige Handwerkei und Bergleute.
Ein wesentlicher Zug der in der Umgebung von Esztergom erhallen gebliebenen slowakischen Nationalitätenüberlieferungen, der Volksdichtung und der Volkslieder ist, dass die Erinnerungen des Kumpel- und Bauerlebens sich verschmolzen haben (sich eng verknüpft haben), wie auch seit langer Zeit in der Gemeinschaft der Dörfer sich das Leben der Kumpel und Bauern verknüpft hat. Als gemeinsamer Liederschatz der Kumpel und Bauern blieben die slowakischen Volkslieder in den Dörfern Pilisszentlélek, Piliscsév, Kesztölc, Sárisáp, Dág und Mogyorósbánya erhalten. Die Überlieferungen des Kumpel-Bauernlebens in der Volksdichtung machen die Vergangenheit des Lebens des Volkes, die kampfreiche Vergangenheit lebendig. Sie wiedergeben authentisch das vergangene Leben der Kumpel-Bauernsiedlungen, die Wahrheit ihrer menschlichen und gesellschatlichen Lebensumstände, die Gefühls- und Gedankenwelt der Gemeinschaft. Aus den Volksliedern können wir viele Erinnerungen des Bauernlebens und der Arbeit sowie des Bergmannslebens zusammenstellen; zahlreiche Äusserungen der Gefühle, Wünsche der Kumpel und Bauern, der slowakischen Einwohner. In den Liedern erhallen die unterdrückte Lage der Volksgemeinschaften, und die Protesterhebung der Kumpel und Bauern gegen die gesellschaftlichen Ungerechtigkeiten. In der Studie führt uns der Verfasser aufgrund Beispiele aus seiner eigenen Volksliedersammlung in der Umgebung von Esztergom durch und zeigt uns die Erinnerungen der slowakischen Volksdichtung im Leben der Kumpel und Bauern.
Durch die Studierung der slowakischen Volksüberlieferungen in der Umgebung von Esztergom gelangen wir näher zur Nationalitätenkultur unserer Heimat, zur tieferen Erkenntnis der Welt der Volkskunst der mit den Ungarn seit längerer Zeit zusammenlebenden Slowaken. Durch die Erschliessung der Nationalitätenüberlieferungen können wir den engen Kontakt zwischen den Überlieferungen der ungarischen und Nationalitätenvolsdichtung, der Volkslieder, ihre Zusammenhänge verstehen. Die Erkennung dieser trägt zur Vertiefung/Verstärkung der Freundschaft und der Brüderschaft zwischen den Völkern bei.
| |